Repríza divadelnej drámy

Nová budova, ktorá mala pôvodne slúžiť Slovenskému národnému divadlu, je asi dva roky pred dokončením a už sledujeme veľkú drámu. Pravda, nie na doskách, ktoré znamenajú svet, ale okolo nich. Dráme zodpovedá slovník -- proti označovaniu budovy za chrám slovenskej kultúry stojí ekonomický pragmatizmus. Jeho predstavitelia hovoria o 800 miliónoch na dostavbu, k tomu prirátajú sumu potrebnú na prevádzku -- tu lietajú cifry od 150 až po 500 miliónov ročne podľa toho, či ide o náklady na budovu alebo aj na divadelnú činnosť v nej.
Ide o reprízu programu, ktorý sa hral v roku 2003. Už vtedy sa vláda zaoberala alternatívami využitia stavby. Minister kultúry Rudolf Chmel odporúčal ako najefektívnejší variant urýchlenú dostavbu za štátne s tým, že potom sa bude rozhodne, ako sa objekt využije a ako sa to bude financovať. Ním predložený materiál vychádzal z predpokladu, že čo je stratové pre štát, to bude stratové aj pre investora. Z toho neúprosne vyplynulo, že štát bude musieť takéhoto investora "odškodniť" tým, že umožní uspokojiť jeho záujmy iným spôsobom. Stalo sa. Spoločnosť Truthheim získa budovu, ale aj zastavané a nezastavané pozemky, ktoré k nej patria. Na nich vyrastie hotel. Za to dovolí, aby sa v divadle hralo, ba za výhodných podmienok mu prenajme priestory, poskytne energie, vodu a služby. Predstaviteľ Truthheimu predpokladá, že investícia sa mu vráti o päť až šesť rokov, to zabezpečí manažment, ktorý si na správu objektu najme. Keby to náhodou nevyšlo, ani tak tratiť nebude -- kým sa nevráti investícia, bude mať právo na 90 percent zisku.
Potiaľ je to v poriadku. Otázne je, prečo si stopercentne štátna spoločnosť nemôže trúfnuť na činnosť, na ktorú si trúfa "polosúkromná -- pološtátna" firma -- teda podnikanie v rámci divadelníctva, kongresovo-kultúrnej činnosti a trebárs aj hotela. Alebo inak: je štát (disponujúci zamestnancami, vybranými špeciálnymi testmi a skúškami) ešte stále až takým zlým vlastníkom?
Ak je odpoveď kladná, tak sa dráma začína meniť na tragédiu.