Bolo to 7. októbra 2001, keď prezident George Bush z Bieleho domu oznámil začiatok operácie Trvalá sloboda, misie, ktorá mala rozložiť a zničiť Al-Kajdu v Afganistane, ako aj režim, ktorý podporoval teroristickú sieť Usámu bin Ládina.
Nikdy sme si nemysleli, že to bude ľahká misia. Afganistan patril medzi najchudobnejšie krajiny sveta, s veľmi malou mierou ekonomickej či politickej infraštruktúry. Takmer tri desaťročia vojny, sucho a sovietska okupácia z neho urobili zlomený národ bez práva.
Koaličné vojská prešli polovicu sveta, aby len s niekoľkotýždňovým posunom zaistili krajinu, ktorej dala história meno "pohrebisko svetových mocností". Za týchto okolností nebolo prekvapujúce, že vojenskí experti a komentátori akciu prirovnávali k druhému Vietnamu. Tak pred, ako aj počas vojenských operácií. Argumentovali nepriateľským terénom, brutálnym počasím aj totálnym zlyhaním Sovietskeho zväzu v minulosti.
Po týždňoch našich vojenských operácií bol režim Talibanu porazený. Na smetisko dejín tak poputovala ďalšia z krutovlád. Koaličné sily ovládli Kábul a Afganci získali ústavu a úspešne absolvovali prvé demokratické prezidentské voľby v ich dlhej histórii.
Teraz, päť rokov po začiatku Operácie Trvalá sloboda, stojí na dlhej a ťažkej ceste Afganistanu k stabilite ďalší míľnik: Severoatlantická aliancia v prvý októbrový štvrtok 2006 prevzala v celej krajine kontrolu nad bezpečnostnými operáciami a nad 24 provinčnými rekonštrukčnými tímami, ktoré tu posilňujú infraštruktúru.
Pre alianciu je to bezprecedentný moment. Jej sily boli v roku 2001 prvýkrát vyslané za tradičné európske hranice. Dnes počet ich vojakov Afganistane dosahuje viac než 20-tisíc a slúžia tu spolu s takmer rovnakým počtom vojakov americkej armády.
Nie všetky správy z Afganistanu sú však povzbudzujúce. Napríklad, existuje legitímna obava, že destabilizujúcim faktorom by mohla byť rastúca produkcia maku. A reálne je aj rastúce násilie v južnom Afganistane.
Prezident Hamíd Karzai sa nedávno v Bielom dome stretol s prezidentom Bushom a tieto ťažkosti priznal: "Afganistan je krajinou, ktorá sa vzmáha po mnohých rokoch vojny a ničenia...Vzhľadom na nedostatok vzdelania sme stratili dve generácie... Afganistan vie, kde je problém."
Problém je, takpovediac, chudoba a extrémizmus. Úspech si vyžaduje silnú a schopnú afganskú vládu, ktorá dokáže všetkým svojim ľuďom poskytnúť služby a príležitosti.
Počas aktívnych bojov a konečnej fázy (akejkoľvek) vojny sú tu jasné známky pokroku: Vyhrané bitky, obsadené kľúčové strategické body, zajaté alebo zabité nepriateľské jednotky. V polovojenskej fáze však úspech až taký jasný nie je - obzvlášť vo vojne, akou je globálna vojna proti teroru, ktorá sa opiera aj o rozvoj občianskych inštitúcií a miest, ktoré dosiaľ okrem vojny a ničenia poznali len málo.
Napriek všetkým ťažkým výzvam, ktorým čelí afganský ľud, existuje množstvo sľubných indikátorov. Patria k nim:
- Bezpečnosť: Afganská národná armáda narástla o viac než 30-tisíc vojakov, každý mesiac pribúda asi tisícka ďalších. Polícia má teraz zhruba 46-tisíc členov. Afganské sily úspešne zabezpečili dvoje volieb.
- Ekonomika: Veľkosť hospodárstva sa strojnásobila, v budúcom roku by mala vzrásť o ďalších 20 percent. V rokoch 2003 a 2004 sa vládne príjmy zvýšili o 70 percent na 300 miliónov dolárov. Coca-Cola v Kábule otvorila závod za 25 miliónov dolárov na plnenie fliaš a investičné možnosti v Afganistane zvažujú aj ďalšie nadnárodné spoločnosti.
- Vzdelanie: Za posledných päť rokov sa do škôl dostalo 42 miliónov školských učebníc a na pozície učiteľov sa kvalifikovalo viac než 50-tisíc Afgancov. Postavilo sa asi 600 škôl a do nich chodí viac ako päť miliónov detí. Je to 500-percentný nárast oproti roku 2001.
- Zdravotníctvo: V roku 2001 malo prístup aspoň k základnej zdravotnej starostlivosti len osem percent Afgancov, dnes je to asi 80 percent. Zaočkovaných bolo päť miliónov afganských detí.
- Infraštruktúra: Od pádu Talibanu sa postavili a zrekonštruovali tisícky kilometrov ciest. Od roku 2004 sa tiež postavilo 25 súdov a zaškolili stovky sudcov.
Budovanie nového národa nikdy nie je priamou a jednoduchou cestou nahor. Dnešok môže často vyzerať horšie než včerajšok. Čo však zaváži, je celková trajektória: Kde stoja veci v porovnaní s tým, čo bolo pred piatimi rokmi? V Afganistane je trajektória nádejná a sľubná.
Donald Rumsfeld, minister obrany USA