Presne 999 622 voličov odovzdalo vo voľbách 26. mája 1946 svoje hlasy Demokratickej strane. O polovicu menej dostali komunisti, zanedbateľné percentá získali Strana práce a Strana slobody. Prvé a zároveň posledné slobodné demokratické voľby po druhej svetovej vojne položili na Slovensku aspoň nakrátko základy bipartajného straníckeho systému. Jeho pôvod môžeme hľadať v Slovenskom národnom povstaní, v ktorom sa popri komunistoch sformoval občiansky odboj pod hlavičkou Demokratického klubu, neskôr premenovaný na Demokratickú stranu. Je až neuveriteľné, že táto strana dokázala už o dva roky získať 62 percent všetkých voličských hlasov a rovnako neuveriteľné je, že v čase svojho najväčšieho rozkvetu mala 217-tisíc členov. Tento rekord zostane v demokratických podmienkach Slovenska zrejme neprekonateľný.
Demokratická strana sa stala výnimočnou najmä preto, že poučená minulosťou vniesla do slovenskej politiky prvok zmierenia. Aprílová dohoda podpísaná v byte predsedu DS Jozefa Lettricha mala pre našu politickú scénu oveľa hlbší zmysel a význam ako len stanovenie pomeru medzi katolíkmi a evanjelikmi na kľúčových postoch v strane. Táto dohoda predstavovala v širšom kontexte zmierenie náboženské, národné, ideologické a sociálne. DS sa profilovala ako strana politického stredu. Odmietala liberalizmus a socializmus a v rámci svojich programových zásad sa snažila o tzv. novú formuláciu svojej politiky otvorenú pre všetky vrstvy obyvateľstva. Dôraz sa kládol na princípy úcty k človeku, slobody, kresťanského učenia a myšlienkového odkazu T .G. Masaryka.
DS si stanovila okrem iného jeden cieľ, ktorý sa jej však nepodarilo splniť a ktorý dopomohol k jej premyslenému a organizovanému rozkladu. Chcela sa totiž presadiť aj medzi českým voličstvom a chcela si nájsť v českom politickom prostredí silného straníckeho spojenca. Namiesto toho však narazila na silný odpor a nepochopenie, ktoré oslabovalo Československú republiku už od jej vzniku.
Drvivé víťazstvo Demokratickej strany v roku 1946 znamenalo odmietnutie komunizmu a obnovu predvojnového Československa. Eufóriu z víťazstva však vystriedala krutá realita. Komunisti začali postupne likvidovať celú špičku DS vykonštruovanými obvineniami a prenasledovaním, ktoré sa končilo nútenou emigráciou ako jedinou možnosťou vlastného prežitia. Obdobie demokracie bolo na desiatky rokov definitívne zmarené februárom 1948. Hrobárom DS sa vtedy v réžii komunistov stali predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák, špeciálny vyšetrovací výbor a ministerstvo vnútra. Ani 60 rokov komunistickej diktatúry však nedokázalo vymazať stále živé korene slovenskej občianskej demokratickej politiky, ktoré Slovensku zanechala Demokratická strana pod vedením Ursínyho, Lettricha a ďalších. To, či sa dedičstvo našej najstaršej občiansko-demokratickej strany podarí naplno uchopiť aj strane, ktorá má aj dnes v názve Demokratická strana, ukáže už najbližší čas.
Autor je politológ.