Financovanie výstavby diaľnic
Od nástupu nového ministra dopravy média často prinášajú vyhlásenia, že projekty pre výstavbu diaľnic nie sú pripravené, a preto nemôže pokračovať plynulá výstavba nových úsekov. Je to tvrdenie, ktoré si verejnosť nevie skontrolovať a následne je verejná mienka ľahko manipulovateľná. Avšak natíska sa otázka, že čo doteraz robili kompetentní (ministerstvo dopravy a národná diaľničná spoločnosť) v tejto oblasti? Veď, predsa toto je hodnotenie ich práce.
Určite má minister pravdu, že treba zrýchliť legislatívny proces a zabrániť, aby skupinky ľudí účelovo blokovali investície národného charakteru a hospodársky rast. Možno aj hrozbou náhrady vynaložených nákladov. Ale vyhlásenia o nedostatočnej príprave, resp. o vysokej cene ešte nevyriešia problém s rýchlosťou ich výstavby a so zabezpečením zdrojov financovania. Diaľnice sú ekonomickými tepnami krajiny, a preto nie je dobré si ich podrezávať.
Miestami sa objavujú polemiky, či sú stavebné spoločnosti schopné zabezpečiť rozsiahlu výstavbu na plánovanej diaľničnej sieti v krátkom čase. Úsek Vrtižer -- Hričovské Podhradie sa začal intenzívne stavať v lete 2004. Technologicky nie najľahšie dielo dokázali stavbári za 28 mesiacov odovzdať do predčasného užívania. Nasledujúci úsek Hričovské Podhradie -- Žilina, Strážov, technologicky veľmi náročný projekt, rastie každý deň a jeho úplne odovzdanie je naplánované na koniec roka 2007. Na druhej strane máme úsek Važec -- Mengusovce, ktorý štát buduje od roku 1998. Teda deväť rokov približne 12 kilometrov a taktiež ho plánuje odovzdať do predčasného užívania v polovičnom profile koncom tohto roka.
Otázkou teda nie je schopnosť a čas stavbárov, ale ako sú zabezpečené finančných toky od štátu (investora) a jeho priority. Ak súkromný investor (napríklad Kia) pritlačí štát, potom dokáže prioritne financovať a stavebné spoločnosti sú schopné postaviť diaľnicu v krátkom čase. Tlak súkromnej spoločnosti má asi podstatne vyššiu váhu na zadefinovanie priorít štátu, ako politické deklarované odstraňovanie priepastných rozdielov v regiónoch východu a západu v predvolebnej kampani.
Často sa diskutuje o cene výstavby jedného kilometra diaľnic na Slovensku. V niektorých prípadoch je neoprávnene vysoká, pretože regióny a mestá zo svojej chudoby vidia príležitosť odkrojiť si z investičného koláča štátu a zlepšiť si vlastnú situáciu. Ale kým štát nebude seriózne podporovať regióny, dovtedy budú vidieť samosprávy príležitosť v štátnych investíciách výstavby diaľnic, a tak zvyšovať ich cenu.
Druhým momentom je časová hodnota, dĺžka výstavby a s tým súvisiaca strata z príležitosti. Úsek stavaný 2- až 3-krát dlhšie oproti štandardu podstatne zvýši cenu diela, ako to poznáme už z našej histórie pri tuneli Branisko, úseku Ladce -- Sverepec, úsekoch na Kysuciach a spomínanom úseku Važec -- Mengusovce. Ak by dané úseky boli postavené v riadnom termíne, určite sú už v ich okolí noví investori s novými pracovnými príležitosťami.
Zverejňovaná vysoká cena za kilometer diaľnice by mala byť zároveň porovnávaná s cenou bez vyvolaných investícií za štandardné obdobie výstavby. Hrubá cena za kilometer na Slovensku je vysoká, ale čistá môže byť úplne iná. Avšak tú zatiaľ z kompetentných nik neprezentoval. Štát chce najnovšie len umelo diktovať maximálnu cenu bez odstraňovania príčin.
Financovanie a výstavba diaľnic ale prináša aj multiplikačný efekt pre regióny, obyvateľov i samotný štát. Ďalej pri výške na km a celkovom ročnom objeme zdrojov na ich výstavbu je nutné zohľadniť aj následný prísun nových investícii a príjmov z dopravy a služieb. Preto pri dlhodobej investícii treba vyčísliť koľko sa štátu vráti z jednej investovanej koruny a koľko sa viaže nových investícii na jednu vynaloženú korunu do diaľnic, nie len aktuálny výdavok rozpočtu. V kontexte všetkých týchto faktorov je nutné hodnotiť rýchlosť výstavby, náklady na kilometer a celkový ročný objem zdrojov.
Skúsenosť s jeho manažovaním diaľničnej výstavby však hovorí jednoznačne: dlhá výstavba, vysoká cena, drahé peniaze a málo nových kilometrov.
Predchádzajúca vláda toto sčasti pochopila, a preto začala pripravovať financovanie prostredníctvom PPP (Public private partnership), Partnerstva verejného a súkromného sektora. To, že ešte nemáme s tým skúsenosti alebo že prvé projekty v Maďarsku a Česku boli neúspešné, ešte nehovorí, že PPP je zlé a neefektívne. Zjednodušene povedané, štát zadá súkromnému investorovi cieľ a na pleciach súkromného sektora zostáva zabezpečenie zdrojov financovania, stavebnej spoločnosti, technológií a kvality. Za kvalitu stavby bude zodpovedať investor ďalších 20 -- 30 rokov na vlastné náklady. Štát mu môže za túto službu platiť odplatu vo forme koncesie alebo inou formou, napríklad mýtom.
V prípade PPP verejný sektor realizuje platby až vtedy, keď je dielo dodané a sprevádzkované, na rozdiel od financovania projektu štátom. Akékoľvek prekročenie finančného rozpočtu alebo časového harmonogramu znáša súkromný sektor. Štát prenesie časť kompetencií a rizika na súkromnú sféru, pretože platí zásada, že tá strana nesie riziko, ktorá ho vie lepšie riadiť. Hodnota za peniaze, to znamená, že vzhľadom na dlhodobosť a komplexnosť PPP musí byť posudzovaná výsledná ekonomická hodnota komplexne, nie len čisto hotovostné náklady štátneho rozpočtu. Ďalej je nutné porovnať celkový prínos počas celej životnosti projektu, ako je kvalitná prevádzka, multiplikačné efekty v naštartovaní rozvoja daných regiónov a náklady stratených príležitostí.
Nezanedbateľným znakom je udržiavanie hodnoty verejného diela, zvyšovanie úrovne služieb a zabezpečenie inovácie i konkurencie. Súkromný sektor musí zamerať pozornosť na celkové náklady spojené so životnosťou aktíva po celý čas trvania projektu. Dodržiavanie noriem počas celého obdobia koncesie zabezpečí služby na vysokej úrovni, na rozdiel od verejného sektora, ktorý musí neustále zápasiť s nedostatkom finančných zdrojov na údržbu aktív a služieb.
Jednoznačnou výhodou PPP je krátkosť času realizácie stavby, zníženie nákladov, kvalita, lacné zdroje, podpora hospodárskeho rastu a konkurencieschopnosti, obmedzenie politických vplyvov, generovanie dodatočných výnosov pre štátny rozpočet z multiplikačných efektov, prílev nových investícií a nové možnosti mobility obyvateľstva. V neposlednom rade posilní možnosti čerpania fondov EÚ zvýšením spolufinancovania verejných projektov súkromným sektorom.
Čo je potom úlohou štátu? Riziko prípravy kvalitných zmlúv. Zabezpečenie a zaplatenie kvalitných právnikov. Zabezpečenie konkurenčnosti, transparentnosti, kvalifikovaného manažmentu celého procesu a kvalitných ekonomických analýz vo fáze rozhodovania o voľbe medzi PPP a klasickým verejným obstaraním. A tu je možno kameň úrazu, ktorý sa alibisticky zakrýva nevýhodou PPP, že štát nedisponuje dostatočne kvalifikovanými odborníkmi, resp. nevie zabezpečiť všetky podmienky na úspešné realizovanie PPP.
Nemáme skúsenosť s PPP, ale máme skúsenosť s realizáciou diaľnic štátom a štátom pod tlakom súkromnej sféry. A to jednoznačne dokazuje, že súkromný sektor je efektívnejší a lepší manažér.
Matej Krčmár, pracovník HVB bank Slovakia