Bolívia nie je podľa žiadnych meradiel typickou latinskoamerickou krajinou. S výnimkou Haiti je to najchudobnejší štát na západnej pologuli a čo sa týka stability, je na tom ešte horšie, lebo sa tu od získania nezávislosti odohralo viac ako dvesto prevratov.
V regióne so silnou domorodou minulosťou, ale rozptýlenou a izolovanou prítomnosťou, je Bolívia spolu s Guatemalou asi jedinou latinskoamerickou krajinou, kde domorodé národy tvoria väčšinu obyvateľstva. Jej topografia a etnické rozvrstvenie vytvárajú autonomistické a dokonca aj odštiepenecké sily, ktoré ohrozujú národnú jednotu viac ako kdekoľvek inde. A, samozrejme, Bolívia spolu s Paraguajom sú na tomto subkontinente jedinými štátmi, ktoré nemajú more.
Nebolo by teda múdre vzťahovať súčasnú bolívijskú krízu na zvyšok Latinskej Ameriky. Veľmi ľahké je zovšeobecňovať to: inde sú inštitúcie oveľa silnejšie -- chudoba -- a najmä extrémna chudoba -- sa znižuje a boj o prírodné zdroje sa do značnej miery urovnal. Dokonca aj na miestach, ako je Venezuela, ktorá má obrovské zásoby ropy a tradične zmýšľajúcu nacionalistickú vládu, prežilo status quo umožňujúce zahraničné investície do energetických zdrojov takmer osem rokov vládnutia prezidenta Huga Cháveza.
Existencia domorodých hnutí je realitou v mnohých krajinách -- od Chiapasu cez "Araucaniu" a Amazonku až po Ayacucho -- ale nikde v Latinskej Amerike nepredstavuje skutočné ohrozenie národnej integrity. Bolívijská kríza nie je varovným príkladom a ani otrepaná "dominová teória", ktorú v prípade Bolívie zastávali Lyndon Johnson i Che Guevara, sa teda neukazuje ako platná či hoci len napoly rozumná.
Napriek tomu súčasná bolívijská kríza ukazuje na "demokratický deficit", ktorý sužuje dnešnú Latinskú Ameriku. V Bolívii, Ekvádore a na Haiti padli z tohto alebo podobného dôvodu volení vedúci predstavitelia. Na Kube, v Mexiku a Nikarague je demokracia nedokonalá alebo vôbec žiadna a vo Venezuele a v Kolumbii je z tohto alebo iného dôvodu v ohrození. Žiadny z týchto prípadov nie je totožný s iným; všetky obsahujú rôzny stupeň rizika, škôd alebo uzmierení.
Otázka zostáva, čo sa dá urobiť s týmto stavom vecí, ktorý ostro kontrastuje s povzbudivou vyhliadkou, ktorá tu iba pred niekoľkými rokmi prevažovala. Na konferencii Organizácie amerických štátov vo Fort Lauderdale na Floride prevzala delegácia Spojených štátov od ostatných dobrý nápad, a potom ho svojou podporou v podstate potopila.
Príbeh sa začal pred pár rokmi, keď vtedajšieho ministra zahraničia Argentíny Dante Caputa a tím Rozvojového programu OSN poverili, aby spísali správu o stave demokracie v Latinskej Amerike. Prišli k záveru, že systém včasného varovania pred demokratickými krízami v regióne by pomohol zasahovať skôr, ako sa situácia vymkne spod kontroly, ako je to v Bolívii dnes.
Dante Caputo a skupina OSN presvedčili čilského prezidenta Ricarda Lagosa, aby zobral túto iniciatívu do rúk a spolu s niekoľkými kolegami ju začal presadzovať. Lagos tak urobil, ale iniciatíva sa veľmi ďaleko nedostala. Správa o stave demokracie v Latinskej Amerike uverejnená v roku 2004 sa o nej pravdu povediac už ani nezmienila.
USA a nový generálny tajomník Organizácie amerických štátov, Čiľan José Miguel Insulza, tento plán vzkriesili počas konferencie organizácie na Floride, ale nakoniec ho potopili racionálne obavy latinskoamerických predstaviteľov, že celá myšlienka je namierená proti Venezuele, k čomu sa pripojil aj anachronický strach Latinskoameričanov z porušenia posvätného princípu nezasahovania.
Aj keď sa kontinent nedokázal na tejto myšlienke dohodnúť, koncept systému včasného varovania si zaslúži pozornosť. So súčasnou situáciou v Bolívii komunita západnej pologule veľa nenarobí, pritom je táto situácia nebezpečná pre všetkých. Evo Morales, predák opozície a pestovateľov koky, je možno poctivý, hoci trochu dezorientovaný demokratický vodca, ale nedriemu v jeho stúpencoch ozajstné autoritárske túžby? Hugo Chávez možno nefinancuje Moralesa a ďalších bolívijských disidentov, ale naozaj necíti Venezuela a Kuba pokušenie miešať sa do záležitostí krajiny, kde pred skoro štyridsiatimi rokmi zomrel Che Guevara, keď viedol partizánsku vojnu?
Podnikateľská komunita zo Santa Cruz možno neuskutoční svoju hrozbu odtrhnutia. Ale naozaj sa bude o zásoby ropy a plynu vo svojom regióne radšej deliť s domorodými horskými národmi ako s brazílskymi priemyselníkmi zo Sao Paula?
Než dozrejú udalosti do týchto krajností, možno by nebolo od veci, keby sa v nich začala angažovať Organizácia amerických štátov, a nie USA. Región bude tento angažmán aj naďalej potrebovať -- včas, na vyžiadanie a na riadnej demokratickej platforme, ktorá sa bude odlišovať od tradičných intervencií USA aj od tradičnej ľahostajnosti Latinskej Ameriky.
Autor je bývalý minister zahraničia Mexika a kandidát na funkciu mexického prezidenta.
Copyright: Project Syndicate 2005
www.project.syndicate.org