Demisia ako pravidlo

Znepokojená a čoraz viac k Bielemu domu kritická americká verejnosť citlivejšie reaguje na každú ďalšiu správu dokazujúcu ťažkosti v prezidentovom okolí. Demisia šéfa republikánskej väčšiny v Snemovni reprezentantov Toma DeLaya prišla hneď po tom, ako ho obvinili z finančných machinácií vo volebnej kampani. Nielen kvôli politickému ohľadu, ale aj preto, lebo takýto krok predpokladajú vnútorné pravidlá Republikánskej strany.
V českom čitateľovi môže podobná svižnosť vzbudiť len údiv hraničiaci so závisťou. Kvôli rýchlosti i pre meritum veci. V českých pomeroch politici s podobnými problémami neskladajú funkcie, aby sa do nich po obhájení mohli so cťou vrátiť, a posledné škandály protagonistov najmenej troch politických strán sa týkajú ich osobného majetku, a nie ako v DeLayovom prípade, straníckych financií. Istota, že jeho kauza sa podrobne vyšetrí, je vzhľadom na predchádzajúce prípady, keď sa skúmalo, či sa z Bieleho domu telefonicky nevybavujú stranícke záležitosti, vysoká. Keď sa prešetrovali dary ODS, súd vinou výpadku pamäti svedkov stroskotal na konštatovaní, že páchateľa nepochybného trestného činu nemožno určiť. Nie je známy dodnes.
V čom je rozdiel? V nastavených pravidlách politických strán, v zákonoch, ktorých dodržiavanie dokáže justícia vynútiť a v tlaku verejnosti, prehrešky neodpúšťa a nezabúda.