Nie som náruživým divákom relácie Slovensko hľadá SuperStar, ale občas predsa len zaparkujem pohľad na mládencoch a devách mieriacich ku hviezdam slovenského šou biznisu. Kým vo výberových kolách som často v duchu šomral na verdikty odbornej poroty, dnes, keď už voľba leží v rukách televíznych divákov, štvoricu "porotiacich" odborníkov viac-menej ľutujem.
Vo viacerých oblastiach nášho života sa totiž stalo realitou, že skutočná kvalita už nikoho nezaujíma. A do popredia letia tí, ktorí sa môžu pochváliť rozličnými nezrovnalosťami v súkromí. Kým niektoré naše politické strany zápasia s problémami výhrady vo svedomí, divácka verejnosť dáva jasne najavo, že ona si už túto otázku dávno zodpovedala a kvalitu speváckych hviezd mieni posudzovať podľa sexepílu súťažiach, množstva a intenzity vulgarizmov, prípadne sexuálnej orientácie či veľkosti plochy tela, ktoré sú ochotní jednotlivci odhaliť na verejnosti. Tento jav nie je ničím novým. Už v Biblii sa dočítame o odmene polepšeného lotra, ktorý visel vedľa Ježiša Krista, kým o tých poriadnych a riadne žijúcich tam nie je ani zmienka. Napríklad aj v komentári k televíznemu filmu Revue pre bendžo, nakrútenému pred mnohými rokmi, ku ktorému komentár nahovoril Miroslav Horníček, sa tiež zdôrazňuje, že žiadna pesnička z čias divokého západu nespomína dobrého policajta, zato všetky pesničky ospevujú ušľachtilých vagabundov.
Aby som sa však vrátil k SuperStar -- zdôrazňujem, že odborným porotcom vôbec nezávidím a nezaujíma ma, koľko za svoje účinkovanie v porote dostanú zaplatené. V každom prípade sú to zaslúžené peniaze. Ich bezmocnosť sa peniazmi zaplatiť nedá -- možno sa dá len trochu utlmiť.
StoryEditor