Ako to na podobných konferenciách býva, dohoda sa dosiahla v poslednej chvíli, ba po poslednej chvíli. Prezident Bush už bol v sieni, v ktorej mal predniesť otvárací prejav na mierovej konferencii v Annapolise, keď jeho ministerka zahraničných vecí Condoleezza Riceová ešte vyvíjala "mierny nátlak" na palestínskeho predsedu Mahmúda Abbása a na izraelského premiéra Ehuda Olmerta, aby konečne podpísali spoločné vyhlásenie, ktoré sa malo predložiť konferencii.
A ako to pri takých príležitostiach býva, každý je s vyhlásením trochu spokojný a trochu je z neho sklamaný. Čosi ako polohladný a polosýty. Každý dostal čosi z toho, čo chcel -- ale nie všetko. A každý sa niečoho zriekol -- ale nie všetkého. Izraelčania si pripisujú k dobru, že vo vyhlásení sa síce hovorí, že predmetom mierových rozhovorov budú "všetky sporné otázky" -- ale konkrétne nie je vymenovaná žiadna z nich: ani hranice, ani Jeruzalem, ani palestínski utečenci. Olmertovi to pomôže udržať jeho vratkú vládnu koalíciu. Jeho pravicoví koaliční partneri hrozili krízou, ak sa spomenie menovite čo i len jeden sporný bod. Palestínčania sú spokojní, pretože vo vyhlásení sa síce hovorí o "dvoch národných štátoch, ktoré budú vedľa seba žiť v mieri a spolupráci", ale podarilo sa im vyhnúť sa uznaniu Izraela ako "domoviny židovského národa". Môžu teraz povedať svojim radikálnym palestínskym a arabským priateľom -- rivalom, že v Annapolise neurobili žiaden zásadný ústupok. Vo vyhlásení a v Bushovom prejave sa síce nespomenul problém Golanských výšin, Sýrčania sa však môžu utešiť tým, že sýrsky predstaviteľ vo svojom prejave o probléme mohol hovoriť koľko chcel. A aj tým, že samotné pozvanie do Annapolisu Sýriu do istej miery vymanilo z medzinárodnej izolácie.
Palestínčania žiadali, aby sa stanovil časový termín jedného roka, dokedy treba mierové rokovania dokončiť -- Izraelčania to odmietali. Tento termín sa do deklarácie i do Bushovho prejavu dostal -- je však nezáväzný, nestanovili sa žiadne sankcie voči tomu, kto dohode zabráni. Aby Palestínčanov do istej miery uzmieril a dokázal svoju osobnú angažovanosť, prezident Bush ihneď po skončení konferencie prijal Olmerta a Abbása a slávnostne odštartoval palestínsko-izraelské mierové rozhovory. Ale ako sa stanoví, kto je na vine, ak sa nedosiahne dohoda? Palestínčania chceli, aby na realizáciu dohody dozerala trojstranná americko-izraelsko-palestínska komisia. Izraelčania sa báli, že v komisii zostanú často v menšine, preto bude nakoniec dvojstranná, ale bude na ňu dozerať americký pozorovateľ, zato však nebude mať rozhodujúce slovo.
Tak teda, čo sa dosiahlo v Annapolise? Nič určité a nič konkrétne. Konferencia sa však predsa môže ukázať ako míľnik izraelsko-palestínskych vzťahov. Bola manifestáciou veľmi širokej medzinárodnej podpory mierovému a kompromisnému riešeniu konfliktu a aj vznikajúcej dôvere medzi vedúcimi predstaviteľmi Izraelčanov a Palestínčanov. Môže sa stať základňou mierových rokovaní, ktoré budú zaiste zložité a budú ešte poznamenané mnohými krízami. Zaiste môže aspoň prispieť k zmene ovzdušia a k zníženiu napätia.
Je jedno spoľahlivé kritérium, ktorým možno zmerať šance úspechu či neúspechu konferencie -- a to je reagovanie jej protivníkov, odporcov mierového riešenia. Z tohto hľadiska môžu iniciátori a organizátori konferencie v Annapolise čerpať povzbudenie. Konferencia a následné mierové rozhovory -- napriek ťažkostiam a rozporom, ktoré počas nich možno očakávať -- vzbudili zúrivý odpor na oboch stranách "barikády" -- palestínskych aj izraelských nacionalistov. Vychádzali síce z opačných premís, odmietajú dohodu z protichodných dôvodov, ale v podstate rovnakými argumentmi, ktoré sa akoby zrkadlia. Obviňujú účastníkov konferencie z národnej zrady, takže neskúsenému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že v Annapolise sa stretli zradcovia palestínskeho a izraelského národa... Odporcovia síce tvrdia, že kompromisné riešenie tohto konfliktu je nemožné, ale ich zúrivá reakcia asi svedčí o tom, že v hĺbke srdca cítia, že dohoda možná je a boja sa, že sa môže stať realitou. Azda je to pre šance dohody dobrým signálom.
Yehuda Lahav, Tel-Aviv