Minulotýždňovú návštevu iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadinedžáda v Iraku nevítali americké médiá s nadšením. Udržiavanie klientskeho režimu v Iraku odsáva americkému fiskusu trilióny dolárov, a ako sa Bagdad odvďačí za pomoc a podporu? Pozvaním krikľúnskeho štátnika z Iránu, ktorý nevynechá žiadnu príležitosť, aby si vylial žlč na americkom "Veľkom satanovi". Pozval iracký prezident Džalál Talabání svojho iránskeho kolegu na návštevu preto, aby nepriamo vysmial svojich zaoceánskych protektorov? Vzal réžiu Ahmadinedžádovho dvojdňového pobytu do vlastných rúk, aby odstavil okupačné vojská do roly štatistov a ukázal sa ako silnejúci vládca?
Triumf Iránu?
V islamskom svete i v Európe prevažuje mienka, ktorá akoby dávala za pravdu propagande valiacej sa z Teheránu o tom, ako Irán demonštroval svetu, že je regionálnou mocnosťou s nepopierateľným vplyvom na súčasnosť i budúcnosť susedného Iraku. Irán je jeho primárnym obchodným partnerom a druhým najväčším investorom. Irán predáva Iraku viac svojich tovarov a služieb ako ktorémukoľvek inému štátu a exportné objemy chce v nastávajúcich rokoch znásobiť. To všetko navzdory uťahovaniu reštriktívnych obchodných skrutiek zo strany USA i Bezpečnostnej rady OSN.
Oficiálna iránsko-iracká interpretácia Ahmadinedžádovej cesty do Bagdadu znela tak, že tam prišiel na znak zmierenia po troch desaťročiach nepriateľstva, vojen a následnej nedôvery. Rozhodujúci impulz k zbližovaniu dala Američanmi vedená invázia do Iraku pred piatimi rokmi, ktorá zvrhla diktatúru Saddáma Husajna a nadvládu sunnitskej menšiny. Spojené štáty potom premodelovali Irak na federálnu republiku proporcionálnym rozdelením moci. Dominantnou silou sa stala 60-percentná šíitska väčšina, ktorá radšej spolupracuje s 20-percentnou kurdskou ako sunnitskou menšinou.
Dar sťaby od Alaha
Iránu ako takmer homogénnej šíitskej klerikálnej republike tak padol do lona nečakaný dar: šíitmi riadený štát, ktorý je menším a slabším susedom a nebude sa ho treba báť. Naopak, obkolesený sunnitskými susedmi bude náchylný považovať šíitsky Irán za svoju prirodzenú spojeneckú baštu.
Zdá sa, že sa vývin pomerov posúva týmto smerom. Trápna neistota však panuje okolo vzťahov oboch vierou spriaznených susedov k Spojeným štátom. Pre Irak je tento atlantický hegemón ochrancom i garantom štátoprávneho usporiadania a politických pomerov. Pre Irán však predstavuje smrteľnú hrozbu -- a to doslova, vďaka širokej palete scenárov Pentagonu na bleskové vojenské údery na vybrané ciele v Iráne.
Iracké politické elity sú dnes vojensko-politicky závislé od USA, ale hospodársko-ľudsky čoraz viac i od Iránu. Je to udržateľné? Pozícia Teheránu by sa značne zlepšila a Irak by si vydýchol, keby Teherán viac vyšiel v ústrety Západu vo veci svojho jadrového programu.
Teherán a americké voľby
Ahmadinedžád symbolicky zahanbil amerických predstaviteľov, keď nevletel do prísne stráženej Zelenej zóny vrtuľníkom, ale viezol sa tam v autokolóne po bagdadských uliciach, z ktorých na neho nikto nestrieľal. S irackým premiérom al-Malikim dokonca debatoval v priestoroch mimo Zelenej zóny.
Zo záplavy hodnotení historickej návštevy iránskeho prezidenta by sme nemali prehliadnuť ponuku Teheránu k priamym rozhovorom s USA. Nebola vyslovená po prvý raz, ale tentoraz bola už adresovaná budúcemu pánovi Bieleho domu. Demokratický kandidát Barack Obama sa zaviazal sadnúť si po zvolení za rokovací stôl s každým štátnikom, ktorý o to prejaví záujem. Ahmadinedžád ho teraz chytil za slovo a hoci nevie, či sa stane čierno-biely Američan prezidentom, podáva mu vopred ruku.
Adrian Peter Pressburg