Ako 21-ročný športovec, olympionik, cyklista som zažil príbeh, ktorý sa odohral priamo v olympijskej dedine na OH v Mníchove v roku 1972. Naproti našej ubytovni, možno 20 -- 30 metrov od nás, sa vtedy odohral incident, ktorý navždy zmenil všetky nasledujúce OH. Najaté komando tam vtedy zabíjalo športovcov len preto, že boli z krajiny, s ktorou oni vtedy (to najaté komando) mali nepriateľský vzťah. Tento postoj na OH nepatrí. Olympijské hry majú ušľachtilé myšlienky a poslanie. Zbližujú ľudí, športovcov a národy z celého sveta, aby súťažili na mierovom poli v rámci pravidiel fair play. Odvtedy sa rôzne skupiny snažia zneužiť hry vo svoj prospech a vyťažiť z nich istý kapitál. Vedia, že zraky celého sveta sú práve vtedy upriamené na dejisko hier.
Nie som politik, ale viem, že štáty celého sveta v rámci zahraničnej politiky sa riadia pravidlom nezasahovať do vnútornej politiky iných krajín. Nebol som v Tibete, ani detailne nepoznám vnútorné vzťahy Číny a Tibetu, ale zdravý rozum mi hovorí, že krajina, ktorá je ochotná si utiahnuť opasok a urobiť niečo pozitívne pre celý svet, vie, prečo má taký postoj k problému, aký má. A teraz čo? Sadneme do áut, lietadiel a pod., a pôjdeme tam riešiť ich problémy? Pripadá mi to tak, ako keby som sa doma pohádal s manželkou a susedia by prišli riešiť ku mne domov, do môjho súkromia, moje problémy. Slušne by som ich odprevadil. Ľudové príslovie hovorí, čo sa doma navarí, to sa má doma aj zjesť.
Anton Tkáč, predseda klubu olympionikov SR