Štvrtého novembra zvolia Američania 44. prezidenta svojej krajiny. Stane sa tak uprostred najhoršieho finančného chaosu, ktorý Spojené štáty poznali od začiatku veľkej hospodárskej krízy v roku 1929. Obaja kandidáti sú americkými senátormi bez väčších skúseností vo výkonných funkciách, takže sa ich schopnosť zvládnuť túto krízu stala kľúčovou otázkou volieb.
Na začiatku kampane mnohí pozorovatelia predpovedali, že kľúčovou témou bude v roku 2008 Irak. Namiesto nej sa však ňou stala finančná kríza. V zásade by to malo pomôcť Barackovi Obamovi a demokratom, pretože tí sú podľa výskumu verejnej mienky silnejší v ekonomických otázkach, zatiaľ čo republikáni a John McCain sú lepší v otázkach bezpečnostných. Podľa prieskumov sa McCain dostal po republikánskom zjazde začiatkom septembra do vedenia, avšak po vypuknutí finančnej krízy si opäť získal náskok Obama.
Hoci obaja muži opatrne podporili sedemstomiliardovú sanáciu finančného sektora, existujú medzi nimi ostré kontrasty. Obama je nielen prvým Afroameričanom nominovaným niektorou z veľkých strán, ale súčasne je aj jedným z najmladších kandidátov v dejinách. McCain má na svojom konte skúsenosti námorného letca a viac než dvadsať rokov v senáte. V prípade zvolenia by bol najstarším prezidentom nastupujúcim do úradu.
Oba muži sa líšia povahou aj skúsenosťami. McCain je mužom silných tradičných hodnôt, ktorý je pyšný na svoju ochotu konať rýchlo a rozhodne, čo sa pokúsil preukázať aj počas rokovania o sanácii tým, že prerušil kampaň a vrátil sa do Washingtonu. Zdá sa však, že jeho úsilie nenašlo ohlas, pretože ním vedení republikáni na prvý raz schválenie príslušného návrhu zmarili.
Zároveň však McCain prejavil svoju odolnosť. V roku 2007 mnoho ľudí jeho kampaň odpísalo, ale on v sebe našiel schopnosti ju vzkriesiť a zaistiť si republikánsku nomináciu. Jeho voľba aljašskej guvernérky Sarah Palinovej ako viceprezidentskej kandidátky potom otriasla celou prezidentskou kampaňou.
Obama je inšpiratívny rečník a v reakcii na finančnú krízu aj turbulencie politickej kampane navyše prejavil chladnokrvnosť a pokoj. Keď ho uviedli do rozpakov tvrdenia pastora jeho cirkvi, predniesol výnimočný prejav o otázke rasy v Amerike. Niektorí Obamovi demokratickí stúpenci si dokonca prajú, aby v reakcii na kritiku dával najavo viac emócií.
Človek by sa však mal mať na pozore a neprikladať príliš veľkú váhu celonárodným prieskumom verejnej mienky, ktoré zisťujú podporu oboch kandidátov. Amerických prezidentov volí zbor voliteľov, v ktorom každý štát hlasuje v pomere k počtu svojich zástupcov v Kongrese. A keďže aj najmenšie štáty majú dvoch senátorov, je výsledkom nepomerne vysoké zastúpenie riedko osídlených západných štátov, ktoré majú sklon hlasovať za republikána.
V roku 2000 vyhral ľudové hlasovanie Al Gore, avšak v zbore voliteľov mal väčšinu George W. Bush. Kampane oboch súčasných kandidátov sa preto silne zameriavajú zhruba na dvanásť štátov, v ktorých sú voliči takmer rovnomerne rozdelení a ktorí by mohli strhnúť výsledok v zbore voliteľov na jednu či druhú stranu. Kampane oboch kandidátov sa zúfalo snažia odhadnúť dosah finančnej krízy práve na tieto "bojové" štáty.
Nielenže zbor veliteľov skresľuje predpovede založené na celonárodných prieskumoch verejnej mienky, no existuje tiež možnosť prekvapení, ktoré môžu spôsobiť zvrat na poslednú chvíľu. Jedna chyba v prezidentskej debate môže cez noc obrátiť vývoj verejnej mienky, ako sa to v roku 1976 prihodilo prezidentovi Geraldovi Fordovi v debate s Jimmym Carterom. Výkon Ronalda Reagana v debate s Carterom v roku 1980 býva, naopak, často označovaný za jednu z príčin jeho víťazstva.
Ďalšou udalosťou, ktorá by mohla zmeniť pomer síl, je prípadné "októbrové prekvapenie" spojené s terorizmom, ktoré by mohlo previesť agendu z finančnej krízy späť na otázku bezpečnosti, kde sú republikáni silnejší. Krátko pred voľbami v roku 2004 zverejnil Usáma bin Ládin videonahrávku, ktorá možno pomohla prezidentovi Bushovi poraziť senátora Johna Kerryho. Pre bin Ládina bola Bushova politika užitočnejšia, lebo sa mu lepšie získavali stúpenci, ako keby bol prezidentom Kerry. Dá sa predpokladať, že Obama by bol pre bin Ládina ešte nebezpečnejšou alternatívou.
Nedávny prieskum uskutočnený stanicou BBC v 22 krajinách odhalil, že keby mohol hlasovať svet, Obama by s veľkou prevahou zvíťazil. Rozdiel v jeho prospech pritom kolísal od 82 % v Keni (kde sa narodil Obamov otec) po 9 percent v Indii. Američania však nemajú radi, keď do ich volieb zasahuje niekto zvonka. Keď Obama prilákal v lete na svoj prejav v Berlíne dvestotisícový dav, kritizovali ho republikáni ako elitára, ktorý apeluje na davy v zahraničí, avšak nie na robotníkov doma.
Keď jeden októbrový prieskum na druhej strane požiadal Američanov, aby zoradili podľa dôležitosti rebríček zahraničnopolitických cieľov budúceho prezidenta, 83 % respondentov dalo na prvé miesto "zlepšenie postavenia Ameriky vo svete". Zvolenie prvého Afroameričana za prezidenta by navyše nepochybne urobilo zázraky, pokiaľ ide o obnovenie mäkkej sily, ktorú Bushova administratíva v uplynulých ôsmich rokoch premrhala.
Niektorí ľudia sa obávajú, že Obama by mohol byť dobrý pre americkú mäkkú silu, avšak nie pre silu tvrdú. Machiavelli kedysi predniesol slávny výrok, že pre vládcu je dôležitejšie, aby sa ho ľudia báli, než aby ho milovali. Možno má pravdu, avšak niekedy zabúdame, že opakom lásky nie je strach, skôr nenávisť. A sám Machiavelli dal jasno najavo, že nenávisť je niečo, čomu by sa mal vládca starostlivo vyhýbať.
Keď uplatňovanie tvrdej sily podkopáva silu mäkkú, je vedenie krajiny ťažšie -- ako po invázii do Iraku zistil aj Bush. McCain aj Obama disponujú impozantnými politickými a organizačnými schopnosťami v oblasti tvrdej sily; inak by neboli tam, kde v súčasnosti sú. Pokiaľ však ide o mäkkú silu v podobe emočnej inteligencie, vízie a komunikácie, Obama McCaina predbehne. Uvidíme, či to 4. novembra strhne na jeho stranu amerických voličov, ktorí sú v strehu pred finančným chaosom.
Joseph S. Nye Jr. je profesorom na Kennedyho škole štátnej správy pri Harvardovej univerzite.
StoryEditor