Hoci sa mnoho Američanov domnieva, že prisťahovalectvo je domáca téma, ktorá by sa mala z rozhovorov s vládami iných štátov vylúčiť, okolité krajiny -- a ani samotné Spojené štáty -- s týmto názorom nesúhlasia. Svoju prvú imigračnú dohodu koniec koncov USA prijali už v roku 1907, viac ako dve desaťročia dodržiavali kontroverznú dohodu o prisťahovalectve s Mexikom a v imigračných rokovaniach a dohodách pokračovali od začiatku 60. rokov dokonca aj s Fidelom Castrom.
Nielen pre Mexiko, ale aj pre mnoho ďalších latinskoamerických štátov predstavuje prisťahovalectvo najdôležitejšiu tému vo vzťahoch s USA. Všetky karibské ostrovy charakterizuje vysoký podiel občanov sídliacich v USA a podobne ako Mexiko sú závislé od peňazí, ktoré títo ľudia posielajú do vlasti. To isté platí aj o veľkej časti Strednej Ameriky a ani žiadna časť Južnej Ameriky sa z tohto modelu príliš nevymyká.
Súčasná protiimigračná atmosféra v USA sa teda týka takmer celej Latinskej Ameriky, ktorej by nesmierne prospela rozsiahla imigračná reforma na spôsob tej, ktorú podporili John McCain aj Barack Obama. Poľutovaniahodné rozhodnutie Bushovej administratívy vybudovať pozdĺž americko-mexickej hranice ploty, uskutočnenie razií vo firmách a v ubytovniach, zadržiavanie a deportácia cudzích štátnych príslušníkov bez dokladov, to všetko sa v Latinskej Amerike považuje za pokrytecké a urážlivé. Táto téma je bolestná a skľučujúca o to viac, že ministerstvá zahraničia väčšiny latinskoamerických krajín dobre vedia, že sa za podobnými postojmi neskrýva nič iné než politika.
Všetkým je jasné, čo bude životaschopná imigračná reforma v USA obsahovať: sprísnenie bezpečnosti na hraniciach, avšak tiež vybudovanie brán v múroch, ktoré sa momentálne stavajú, legalizáciu pobytu zhruba 15 miliónov cudzincov, ktorí v súčasnosti nezákonne žijú v USA, pri súčasnom zavedení promptných a rozumných pokút a podmienok a tiež zavedenie programu pre migrujúcich či dočasných pracovníkov, ktoré umožnia dostatočnému počtu cudzincov uspokojovať rastúce potreby americkej ekonomiky a ktoré im umožnia pravidelné návštevy domova aj trvalý pobyt v USA.
Druhou zložkou je politická vôľa a načasovanie. Bush spočiatku konal správne: jeho ochota vyjednávať o imigračnej dohode s Mexikom na začiatku jeho funkčného obdobia bola pravdepodobne jedinou cestou, ako dať veci do poriadku. A rýchle rokovanie je zrejme jediným spôsobom, ako môže na tomto fronte uspieť aj budúci prezident.
Ak sa má prisťahovalectvo stať menej vzrušujúcou témou, musia sa USA zaoberať potrebami latinskoamerických ekonomík. Jeden z kľúčových problémov čakajúcich na budúcu americkú administratívu sa pritom týka už existujúcich alebo stále neuzavretých dohôd o slobodnom obchode medzi USA a latinskoamerickými krajinami. Ak bude zvolený John McCain, bude Obamom navrhované preskúmanie alebo "rozpitvanie" dohôd NAFTA, CAFTA aj dohôd o voľnom obchode s Čile a Peru nepravdepodobné. Vzhľadom na vysokú pravdepodobnosť, že si demokrati udržia väčšinu v oboch komorách amerického Kongresu, by však musel aj McCain upraviť dohodu s Kolumbiou, aby dosiahol ich schválenie. Tlak na zavedenie obdobných ustanovení aj v ďalších dohodách by potom zosilnel.
Ak sa recesia bude predlžovať a Američania budú naďalej -- mylne -- zvaľovať vinu za rastúcu nezamestnanosť, klesajúce mzdy a prehlbujúcu sa nerovnosť na dohody o obchode, zosilnie aj odpor proti týmto dohodám. Namiesto čakania na stupňovanie tlaku by teda budúci prezident spravil dobre, keby tejto situácii predišiel ambicióznou agendou v otázke takej reformy voľného obchodu, z ktorej by všetci mali prospech.
Z tohto hľadiska si USA môžu vziať príklad z Európskej únie. Americkým obchodným dohodám sa vyčíta, že sa obmedzujú na obchod. Reakcia je vždy rovnaká: USA nie sú Európa a nemienia sa podieľať na budovaní či obnove štátu. Presne to však USA úspešne robili po roku 1945 vo forme Marshallovho plánu a neúspešne to robia aj v súčasnosti v Iraku a Afganistane.
Po prvé, do obchodných dohôd by mali byť začlenené jasné a výslovné klauzuly týkajúce sa ľudských práv a demokracie, a to na spôsob podobných klauzúl obsiahnutých v zmluvách medzi mexickým a čilským hospodárskym združením a EÚ.
Po druhé, sú potrebné konkrétnejšie ustanovenia v otázkach pracovných síl, životného prostredia, rovnosti pohlaví a práv domorodého obyvateľstva, ako aj ustanovenia antimonopolné a regulačné či týkajúce sa reformy súdnictva, a to tak z principiálneho dôvodu, ako aj z dôvodu politickej účelnosti.
Vo väčšine týchto oblastí síce došlo k nesmiernemu zlepšeniu, avšak stále zostáva naplniť obrovskú agendu, najmä ak ide o rozbitie alebo reguláciu monopolov -- verejných, súkromných, obchodných aj odborových -- ktoré zamorujú takmer všetky krajiny v regióne. Tieto revidované dohody by mali zahŕňať smelé a osvietené ustanovenia týkajúce sa fondov infraštruktúry a "sociálnej súdržnosti", pretože práve ony tvoria hranicu medzi kalením vody a skutočným úspechom. Zástancovia slobodného obchodu by nemali pokladať Obamove požiadavky na prehodnotenie týchto dohôd za chybu, avšak skôr za príležitosť na ich zlepšenie a prehĺbenie; McCainovi stúpenci by sa zasa nemali pozerať na začlenenie všetkých uvedených bodov ako na "európsky nezmysel", avšak skôr ako na spôsob, ako zmenšiť priepasť medzi sľubmi obsiahnutými v dohodách a ich skutočnými výsledkami.
Zdokonalenie infraštruktúry, vzdelania a vlády zákona v Mexiku a Strednej Amerike, zlepšenie protidrogového úsilia v Kolumbii a Peru aj rešpekt k pracovným zákonom a ľudským právam, to všetko je v americkom záujme a dohody o voľnom obchode môžu tomuto úsiliu skôr pomôcť než uškodiť.
Ak dokážu USA a Latinská Amerika spoločne čeliť problémom obchodu a prisťahovalectva, môže budúci americký prezident zanechať vo vzťahoch na západnej pologuli výraznejšiu stopu než ktorýkoľvek iný najvyšší predstaviteľ USA za posledné tri generácie.
Jorge G. Castańeda, bývalý mexický minister zahraničia
Copyright: Project Syndicate, 2008
www.project-syndicate.org