Obaja sa zaslúžili, ako rozhodli poslanci, o národ, o štát, prípadne o republiku: Edvard Beneš o štát, Andrej Hlinka o národ i o republiku. Na veky, než to iná väčšina zákonadarcov zruší... Pritom vôbec nie je náhodné, že Česi Hlinku a Slováci Beneša nemajú priveľmi v láske, napísané s maximálnou politickou korektnosťou. Ak by sme ešte teraz žili v spoločnom štáte a obidve pravdy by prijali súčasne národné rady republík, bola by to pre mnohých nestráviteľná provokácia, odôvodňujúca rozdelenie štátu. Lenže už sa tak stalo.
A práve akurát o takýchto rozporných osobnostiach či o podobne sporných udalostiach sa poslanci z času na čas radi uznášajú, a či chcú alebo nie, do kameňov tesajú nejednoznačné hodnotenia. Do kameňov nevyhnutných svárov. Je to nielen pochabosť, je to aj nebezpečné. Počas rozpravy v NR SR nakoniec vypadlo ustanovenie, podľa ktorého malo byť hanobenie Hlinku trestným činom. Logicky tam však patrilo, lebo keď sa už pravda o minulosti uzákoní, tak by ju predsa nemal nikto hanobiť, ba ani brať na ľahkú váhu! Práve preto sú uznesenia o pravdách minulosti, ako aj o iných pravdách zákonodarcom nepríslušné. Samozrejme, pokušenia nie sú zanedbateľné: máme teraz väčšinu, rýchlo prijmime zákon o nejakej pravde, ktorá opozíciu pekne nahnevá, zbaví ju cti a dôveryhodnosti! Lenže opozícia až bude mať raz väčšinu, uzákoní proti nám pravdu opačnú...
Veľmi dúfam, že Turecko bude mať pred vstupom do EÚ (?) veľké problémy so skutkovou podstatou trestného činu, ktorý je tam označovanie masakry 1,5 milióna Arménov v roku 1915 slovom genocída. Ale rovnako je nemiestne aj uznášanie sa niektorých parlamentov (v EÚ je ich viac než 20 a rovnako sa tak uzniesol aj Európsky parlament), že vtedy to bola genocída Arménov.
Nemám žiadne pochybnosti, že išlo o strašný, nespravodlivý masaker, takmer istotne to bola genocída. Jestvuje však 100 plus 1 spôsobov, ako dať takéto presvedčenie najavo, prihlásiť sa k nemu, konať podľa neho. Napríklad nepustiť Turkov do únie, keď budú odmietať to, čo je jednoznačne dokázané. Nikdy však ako zákonodarca nezodvihnem ruku, aby som odhlasoval akékoľvek hodnotenie dejinných udalostí či historických osobností.
O minulosti, samozrejme, vášnivo diskutujeme, hádame sa verejne, pochopiteľne aj v parlamente. Inak to nepôjde: minulosť sme nielen zažili, tu vzdialenejšiu aj možno pochopili a precítili každý inakšie. Ale ešte k tomu sa mnohým z nás, tak ako sa od nej vzďaľujeme, mení pred očami -- tak ako sa pred naším zrakom mení horská krajina pri pohľade z okna idúceho vlaku či auta a obzeráme sa naspäť. Neexistuje žiadna jediná definitívne platná minulosť: je iba moje, naše, vaše dnešné vnímanie, moje, naše, vaše dnešné hodnotenie minulosti.
Nič z toho sa jednoducho nedá odhlasovať, ak sa pritom nemá devalvovať forma, t. j. zákon, a znásilniť obsah, t. j. osobný dejinný zážitok. Odhlasovanie by znamenalo zastaviť ubiehanie krajiny minulosti a skôr či neskôr zatknúť tých, ktorí si urobili inú snímku, inú momentku než náhodná väčšina zákonodarcov. Nevyzývam v žiadnom prípade k relativizmu, naopak, spory o minulosť nech sú čo najtuhšie, ale nech sú to vždy spory "iba" o pravdy. V žiadnom prípade o "Pravdu" v Zbierke zákonov.
Proklamácia o minulosti vo forme zákonov bez sankcií len a len dráždi. Aj ich stúpencov. To je osud českého zákona o protiprávnosti komunistického režimu. Platí alebo neplatí? Keď sa nedá použiť...
A čo holokaust ? Čo trestnosť jeho popierania v Trestnom zákonníku. Zodvihol som za to ruku. Nešlo však v prvom rade o hodnotenie, išlo o to, či vôbec bol, či nebol. Išlo o skutočnosť na jednej strane a o jej popretie na strane druhej. Ide o to, že tí, čo tvrdia, že nebol, sa napríklad minulú sobotu tlačili do zvyškov pražskej židovskej štvrti, a to práve vo výročný deň, o ktorom sa dá povedať, že sa ním holokaust začal. Presviedčame sa znova a znova, že spor o holokaust nie je sporom o názor na minulosť, sporom o jej hodnotenie, ale je sporom o posúdenie činov, v ktorých -- zatiaľ aspoň v náznakoch -- chcú "náckovia" pokračovať.
Namiesto toho, aby sme "Pravdu" tesali do kameňa, tak sa radšej pretláčajme v uliciach.
Petr Pithart, senátor ČR