Podľa Roberta Fica robil minister Marek Maďarič, najvýznamnejší spin doktor strany SMER, počas dvoch rokov jeho vlády vo svojom rezorte Veľké Veci. Spomenul si na dve - dostavbu budovy SND a prijatie nového tlačového zákona. Tým potvrdil, že titul ministra kultúry je pre Mareka Maďariča nepresný. Šéf propagandy strany Maďarič sa najviac venoval ovládnutiu verejnoprávnych médií a šíreniu atmosféry autocenzúry v printových médiách. Jeho prioritou nebola dlho očakávaná reforma kultúrneho sektora ani zvýšenie finančných prostriedkov pre podvyživený rezort. Jeho cieľom bolo a bude zabrániť tomu, aby SMER nezopakoval "chybu" HZDS z rokov 1994-98, ktorému sa nepodarilo získať podporu novinárov a zabrániť verejne prístupnej masívnej kritike nedemokratických postupov. Okrem potlačovania slobody médií sa venoval minister "so zvláštnym určením" projektom spojeným so stavebnou činnosťou. Všetko ostatné, čo sa dialo v ministerstve, sa stalo len nástrojom na netransparentné narábanie s verejnými financiami.
Minister predložil do parlamentu za posledné dva roky sedem zákonov a ich noviel. Dva najväčšie z nich - digitálny a audiovizuálny - našiel minister skoro hotové na stole hneď po voľbách. Zo siedmich sa len jeden netýkal médií. Bola to krátka novielka zákona o múzeách a galériách, ktorá bola len formálnym splnením úlohy z legislatívneho plánu a podľa odborníkov z praxe zbytočná. Možno práve preto predseda vlády pri návšteve ministerstva, ktorá vzbudila dojem, že svojmu ministrovi tak celkom nedôveruje, vypichol tlačový zákon. Zákon, proti ktorému pozdvihla hlas nielen opozícia, médiá a mimovládne organizácie na Slovensku, ale aj medzinárodné organizácie. Jeho význam pre stranu SMER a vládnu koalíciu a dôkaz, že nebol prijatý pre "obyčajných ľudí", dostaneme až v predvolebnom období. Až vtedy sa ukáže, prečo SMER riskoval medzinárodnú reputáciu a povesť v učebniciach dejepisu a či sa potvrdí kalkulácia Maďariča o účinnosti tlaku na preventívnu autocenzúru novín.
O jednej "úspešnej" oblasti sa predseda vlády nezmienil ani slovom. Pod zásterkou úspor v rezorte scentralizoval minister do jedných rúk rozhodovanie o finančných zdrojoch všetkých podriadených kultúrnych inštitúcií, ktorých je toho času 33. Patria medzi ne aj vlajkové lode slovenskej kultúry ako Národná galéria, Slovenské národné múzeum, Slovenská filharmónia - o ich financiách rozhoduje Hilda Gajdošová. Tá Hilda Gajdošová, ktorá je zodpovedná za škandál s vymáhaním nedoplatkov koncesionárskych poplatkov v SRo, čo dokazuje, že narábala s peniazmi občanov mimoriadne podozrivo. Na ministerstve vo funkcii generálnej riaditeľky, zodpovednej za ekonomiku, jej Maďarič zveril aj výber dodávateľov stavebných prác rekonštrukcie sídla Slovenskej filharmónie v Redute, ktorá mešká, rekonštrukcie Národnej galérie, ktorá mešká, a Štátnej opery v Banskej Bystrici, ktorej generálny riaditeľ si zúfa z meškania projektu rekonštrukcie. Hilda Gajdošová totiž vyradila z výberu lacnejšie ponuky. Ak by došlo k naplneniu jej a ministrovej vôle, stáli by tieto projekty o niekoľko sto miliónov slovenských korún viac. Za zmienku stojí aj projekt šetrenia na kopírovacích službách, čo v skutočnosti znamenalo presun kopírovania na firmu, ktorá dodáva kópie za dvojnásobok ceny, ktorú by kultúrne inštitúcie zaplatili v komerčných prevádzkach v blízkom okolí. Výberové konanie, organizované Hildou Gajdošovou, na správu a prevádzku budov štátnych a príspevkových inštitúcií za pol miliardy bolo organizované aj pre tie inštitúcie, ktoré vlastnú budovu nemajú. Ak k tomu pridáme lukratívny projekt so štátnym objednávaním lístkov na kultúrne predstavenia cez internet, centrálny nákup kancelárskych potrieb aj pre inštitúcie v Košiciach, máme neúplný výpočet podozrivých korupčných a únikových ciest, za ktorými stojí Hilda Gajdošová, pokope. Nenájdete o nich ani slova v hodnoteniach predsedu vlády, ani v správach o hospodárení ministerstva. Naproti tomu megalomanský developerský plán na mrakodrap pre verejnoprávne médiá je verejnosti známy. Plán zastavania ojedinelého pozemku pri SND verejnosti neprístupnou budovou, ktorá môže stáť aj v Záhorskej Bystrici, provokuje na položenie série otázok, kto bude mať prospech z tohto projektu. Všetky indície ukazujú na dohovor s finančnou skupinou J&T.
Pritom rezort kultúry by potreboval skutočného ministra kultúry, ktorý by bol odvážny a kultúre skutočne oddaný. Aby riadil tým ľudí vedúcich pracovníkov ministerstva, ktorí patria medzi najlepších odborníkov pre jednotlivé oddelenia, a nie náhodne vybrané a dôvodne podozrivé osoby. Na riešenie čaká celý systém financovania kultúry, odstránenie poslušného a úctivého čakania kultúrnej obce na granty, spresnenie úlohy ministerstva v kultúrnom živote Slovenska, legislatívne vyriešenie vývozu a dovozu umeleckých diel, pristupovanie k archívom ako k ojedinelému kultúrnemu dedičstvu našej krajiny, jasné určenie priorít pri digitalizácii zbierok, a tak ďalej. Za dva roky minister Maďarič nenavrhol žiadne riešenie, nepredložil žiaden zákon. Namiesto toho distribuoval školské práce, s hrdými názvami návrh stratégie a koncepcie, na úrovni základnej školy na tému slovenčiny, folklóru a prezentácie kultúry v zahraničí, ktorú by sa každý maturant hanbil zverejňovať. Minister sa nehanbí, veď predseda vlády ho chváli. A aby sa nemusel hanbiť ďalšie roky, navrhujem, aby sa ministerstvo kultúry premenovalo na ministerstvo propagandy a stavieb.
Magdaléna Vášáryová je poslankyňa NRSR za SDKÚ-DS