Motto
Prečo nerozumiete tomu, že rôzne národy majú odlišnú hierarchiu hodnôt? Vy veríte vo vymývanie mozgov, pušky a silu peňazí. V Tibeťanoch je tisícročný zmysel pre duchovný život, ktorý sa nedá "vyprať".
Viac než desať rokov som navštevovala Tibet. Stretávala som Tibeťanov všetkých typov -- chuligánov, ľudových umelcov, pastierov i liečiteľov -- vrchárov, potom štátnych úradníkov, obchodníkov, mníchov, ale aj upratovačov v kláštoroch, umelcov, spisovateľov. Niektorí bez rozpakov priamo hovorili, že pred niekoľkými desiatkami rokov bol Tibet malou krajinou s vlastnou vládou, náboženským vodcom, vlastnou menou aj s armádou. Iní sa so mnou báli rozprávať. S Han-Číňankou, príslušníčkou majoritného etnika v Číne, nechceli diskutovať o vážnych a ťažkých témach. Niektorí však tvrdili, napriek dávnym vzájomným animozitám, že dlhodobá čínsko-tibetská vzájomnosť je historickým faktom. Že obidve strany musia zveľaďovať toto puto.
Jedných znervózňovali plány na vybudovanie vlakových spojení a ich názvy: Peking, Sečuan -- Tibet, iní to prijali bez problémov. Hovorili mi, že "...vy (Han-Číňania) investujete do Tibetu milióny, ale dostanete za výmenu to, s čím ste určite počítali, ak nie ešte viac..." Počula som aj iné názory -- že "...síce investujete veľké sumy do rozvoja Tibetu, ale súčasne ste ničitelia toho, čo si my, Tibeťania, najviac ceníme..."
Obidva národy, bez ohľadu na deliace čiary, spája jedna vec: osobité videnie histórie a hlboká viera.
Každý, kto navštívil Tibet, musel vycítiť religiozitu jeho obyvateľov. Tento archetyp pretrval stáročia a jeho zreteľné odtlačky nachádzame v každodennom živote. To je úplne iná axiológia, najmä v porovnaní s Han-Číňanmi, ktorí žijú vo svete bez hodnôt a prepadli kultu peňazí. Pre Tibeťanov je podstatná predovšetkým viera. Sústreďuje sa v osobe náboženského vodcu -- dalajlámu.
Nikoho, kto navštívil Tibet, nemôžu prekvapiť scény každodenného, všedného života. Ktorý Tibeťan by si nevážil dalajlámu? Ktorý z nich by si nechcel dať jeho portrét na osobný oltár? Jeho portréty sa pašujú cez hranice a potajomky rozmnožujú -- na rozdiel od oficiálnych portrétov Mao Ce-tunga, ktoré sme my, Han-Číňania, museli kedysi mať povinne na stenách. Ktorý Tibeťan by mal guráž nevzdať úctu dalajlámovi? Kto z nich by mu nechcel venovať ceremoniálny biely šál?
A vôbec -- počujeme iný hlas Tibetu, odlišujúci sa od toho, ktorý chcú počuť tí, ktorí vládnu? My, Han, ktorí sme navštívili Tibet ako hodnostári, turisti, podnikatelia -- sme počuli jeho skutočný hlas, ktorý je síce stlmený, ale jeho echo prichádza zovšadiaľ.
A či práve preto je vo všetkých tibetských kláštoroch zakázané vešať portréty dalajlámu? A v podstate práve preto vo fabrikách a na všetkých pracoviskách kontrolujú funkcionári každé miestečko či každý dom a dávajú tresty tým, ktorí si jeho portrét zavesili na stenu či dali na oltárik? Či preto počas sviatkov úradníci vracajú naspäť všetkých veriacich pútnikov? Alebo preto nesmú štátni úradníci, pod hrozbou straty práce a bývania, posielať svoje deti na školy do Dharmsaly (exil dalajlámu v Indii)? Či z týchto príčin v napätých chvíľach vláda organizuje masové zhromaždenia v kláštoroch, nútiac mníchov, aby prisahali, že budú "podporovať vedenie strany" a zaprisahávali sa, že "nebudú za žiadnych okolností vyhľadávať kontakty s rozvratníckou bandou dalajlámu"?
Prečo si nesadneme za rokovací stôl s dalajlámom, ktorý ustúpil od rétoriky nezávislosti Tibetu a presadzuje "tretiu cestu", a počas priamych a úprimných debát nedohodneme -- s ním a vďaka nemu -- "stabilitu" a "jednotu"?
Príčinou je disproporcia síl na obidvoch stranách. Je nás, Han-Číňanov, priveľa, sme nadmieru silní. Nepoznáme inú cestu k "harmónii", poznáme iba pušky, peniaze, ničenie kultúry a duševné znásilňovanie...
Na internete som našla odkazy tibetských radikálov. Písali: "Neveríme v budhizmus, neveríme v karmu. Ale nezabudli sme, že sme Tibeťania. Uverili sme vašej filozofii Han -- žriedlom sily je sud pušného prachu! Načo ste sem, vy, Han, vôbec prišli? Tibet pre Tibeťanov!"
Autormi väčšiny odpovedí na tieto odkazy sú "patrioti" Han, opakujúci do nemoty chorál: "Zabime ich!", "Vymazať ich z povrchu Zeme!", "Nech sa kúpu vo vlastnej krvi!", "Dalajláma je klamár!". Sú to povestné refrény všetkých vyznávačov násilia. Som z toho smutná...
Začiatkom marca som prestala používať telefón, lebo aj tak nefungoval, pozerala som sa v počítači do čiernej informačnej diery, lebo internet bol zablokovaný. Aj ja som naostatok uverila správam, že Tibeťania podpaľovali obchody a zabíjali biednych Han-Číňanov, ktorí prišli do Tibetu za zárobkami. A stále smútim.
Kedy sme toto zrno siali? Počas nepokojov a streľby v roku 1959 alebo keď kultúrna revolúcia siala svoje zrno s kúkoľom smrti? Možno počas represálií v roku 1989, či vtedy, keď sme dali do domáceho väzenia ich pančenlámu a namiesto neho dosadili našu marionetu? Alebo možno vtedy, keď sme 17-ročnú mníšku zastrelili na majestátnom zasneženom vrchu, a to iba preto, lebo chcela uvidieť svojho dalajlámu?...
Alebo možno v tých nespočetných, ale zdanlivo banálnych chvíľach, keď človek cíti stud. Hanbila som sa, keď som videla Tibeťanov, ako kupujú živé ryby od pouličných obchodníkov Han a vypúšťajú ich vzápätí do rieky Lhasy. Klopila som zrak, keď som stretávala čoraz viac žobrákov Han -- aj oni už vedeli, že ľahšie sa žobre v Tibete, než v ich rodnom kraji.
Pot hanby ma zalieval, keď som videla jazvy po výbušninách na úbočiach posvätných hôr. Hanbou som sa prepadala pod zem, keď som počula sťažnosti členov elity Han na to, že vláda v Pekingu až toľko miliónov investovala, že hospodárstvo favorizuje Tibeťanov, že HDP tam, v Tibete, rastie rýchlo, tak "čo oni vlastne ešte chcú?!".
Prečo nerozumiete, že národy majú rôzne hierarchie hodnôt? Vy veríte vo vymývanie mozgov, v pušky a v silu peňazí. V nich je zase tisícročný zmysel pre duchovný život, ktorý sa nedá zadusiť. Keď vyhlasujete, že "ste vyslobodili Tibeťanov z nevoľníctva", hanbím sa za vašu aroganciu. Keď stretávam na uliciach Lhasy hliadku vojenskej polície -- a vždy, keď sem znova prídem, vidím čoraz viac vojenských základní -- ja, Han-Číňanka, sa hanbím. Najviac za "vlasteneckú väčšinu"... Vy -- "patriotická mládež" -- ste šovinisti Han, ktorí ničia tisícročnú vzájomnosť medzi Han a Tibeťanmi. Lenže vy zo všetkých síl nepodporujete vládu v Pekingu! Vy v skutočnosti zo všetkých síl svojimi činmi podporujete nezávislý Tibet!
Tibet hynie. Stane sa takým, akými sme my, bude takým, akým sa nechce stať. Má nejakú voľbu? Držať sa tradícií a kultúry, oživovať starodávnu civilizáciu? Alebo ho čaká samovražda na splátky, ktorá ovenčí nacionalistov Han akurát tak vencom hanby?
Áno, milujem Tibet. Som Han-Číňanka, ktorá miluje Tibet -- ako národ alebo ako provinciu. Viac než všetko ostatné si želám, aby sme patrili do tej istej veľkej rodiny. Súhlasím iba s partnerskými zväzkami na báze dobrovoľnosti tak medzi ľuďmi, ako aj medzi národmi. Nemám záujem mať pocit prevahy na báze sily, ktorá núti do poslušnosti, rovnako ľudí, ako aj národy. Lebo za takouto nadradenosťou sa schováva obludnosť.
Opustila som Tibet pred mnohými rokmi a clivota za ním sa stala súčasťou mojej každodennosti. Túžim sa tam vrátiť -- ako s radosťou vítaná Han-Číňanka, tešiť sa z naozajstnej priazne, ako rovnoprávny sused, člen rodiny.
Kto je Tang Dan-hong
Narodila sa v roku 1965 v Sečuane.
Je autorkou niekoľkých dokumentov o Tibete. V roku 2005 sa vysťahovala do Izraela, vyučuje čínštinu na Telavivskej univerzite.
Zverejnený text je časťou jej blogu na ChinaDigest.
Tang Dan-hong