Európsky súd rozhodol, že Microsoft je povinný deliť sa o výsledky svojich investícií do výskumu a rozvoja s konkurenciou. Dal tak za pravdu Európskej komisii, ktorá niektoré postupy Microsoftu pri úprave a marketingu jeho produktov klasifikovala ako zneužívanie dominantného postavenia na trhu. Bez ohľadu na právne a technologické nuansy, posolstvo do budúcnosti je jasné - Európska komisia dokáže záujmy spotrebiteľov vyhodnotiť lepšie ako správanie trhu, práva z duševného vlastníctva nie je možné uplatňovať "ziskuchtivým" spôsobom a účastníci hospodárskej súťaže sa majú k sebe správať ako dobrí samaritáni. Dôležitejšie než rovnaký prístup konkurentov na trh je to, či sa na ňom všetci cítia rovnako pohodlne. Po regulovaných cenách roamingu tak máme ďalší dôkaz, že Európska únia je ochotná vydať spotrebiteľa napospas už ani sebe samému. Azda nás v tom žehnajúcom objatí od samej lásky nezadusí.
Začiatkom 60. rokov minulého storočia vyslovil vtedajší súdny orgán Európskych spoločenstiev axiomaticky koncipovanú tézu, že európske právo je osobitným právnym systémom, majúcim prednosť pred akýmkoľvek prameňom práva jeho členských štátov. Z tejto doktrinálne i prakticky veľmi polemickej myšlienky sa postupne stal efektívny nástroj presadzovania regulačných opatrení EK a Rady EÚ naprieč celou úniou. Viaceré z týchto opatrení bez akýchkoľvek pochybností viedli k liberalizácii trhu a k ochrane slobodnej hospodárskej súťaže. Mnohé ďalšie však mali omnoho paradoxnejší efekt - pod rúškom ochrany súťaže podrobovali jej účastníkov novým a novým podmienkam.
Bill Gates to možno berie osobne, ale povinnosť Microsoftu deliť sa o výsledky svojich investícií do výskumu a rozvoja s konkurenciou nie je ani prejavom závisti, ani súčasťou antiamerikanistickej kampane. Je len logickým vyústením úsilia Európskej komisie neobmedziť sa na ochranu podmienok hospodárskej súťaže, ale regulovať aj distribúciu jej výsledkov.
Ide totiž práve o to, aby neviditeľnú a nemilosrdnú ruku trhu postupne nahradila žehnajúca ruka EK. Ak sa namiesto podmienok súťaže stáva dôležitým jej výsledok, znamená to, že predmetom ochrany nie je rovnosť prístupu na trh, ale rovnosť účasti na ňom. Od takto riadenej súťaže chýba k centrálne plánovanej ekonomike krok, ktorý si ani nestihneme všimnúť. Či skôr nestihli?
Radoslav Procházka, ústavný právnik