Pred pár dňami oznámili funkcionári Ústavu pamäti národa (ÚPN), že zistili falšovanie evidenčných pomôcok ŠtB. Ukázalo sa, že niektorí ľudia neboli označení za agentov ŠtB, hoci mali byť. Evidenčné knihy, zobrazujúce vinníkov a nevinných, ktosi upravoval. Podobne mohli byť údajní agenti aj dopísaní. Pritom občan, pri ktorého mene sa ocitlo "áčko", sa podľa zákona nepovažuje za obeť totality (aj keď pretrpel desať rokov v žalári), mohol prísť o zamestnanie, prišiel o úctu svojich priateľov a blízkych, lebo bol podľa ÚPN udavačom. A možno nebol, lebo ktosi značky prepísal. A možno to bolo naopak.
V zoznamoch ÚPN sú medzi agentmi uvedené mená desiatok či stoviek prenasledovaných ľudí, odporcov totalitného režimu, politických väzňov, kňazov, umelcov alebo zamestnancov exponovaných pracovísk (jadrové elektrárne, železnice atď.). Podľa ÚPN a jeho dokumentov -- všetko udavačov. Je to tak naozaj?
V tejto súvislosti je zaujímavá polemika medzi významným prívržencom (Peter Zajac, predseda OKS) a odporcom lustrácií (Adam Michnik, poľský disident, politický väzeň, historik a novinár), ktorá sa náhodne odohrala na diaľku 15. októbra 2007. Na zistenie ÚPN o falšovaní reagoval Peter Zajac (SME 15. 10. 2007) aj širším pohľadom na dokumenty z archívov ŠtB: "Otázkou však ostáva, do akej miery možno pokladať za hodnoverné samotné záznamy príslušníkov ŠtB. Bolo v povahe ŠtB, že tí, ktorých sa priamo týkali, ich nevideli a nemohli overiť... Tu si komunistický režim uzurpoval najkrutejšie právo vydávať pohľad príslušníka ŠtB za fakt." Zo zodpovednosti obviňuje Peter Zajac komunistickú moc, lebo "sledovala milióny občanov a robila to tak perfídne,... že zasahuje aj dnes ešte raz predovšetkým obete a tých, čo boli zároveň obeťami aj vinníkmi".
V ten istý deň odpovedal Adam Michnik (MF Dnes, 15. 10. 2007) na otázku -- o snahe presadiť lustračný zákon v Poľsku -- takto: "Samozrejme, sme boli proti. Nie je možné s policajnými dokumentmi zaobchádzať, ako by to bola Biblia. Nie je predsa možné, aby to, čo o mne napísala ŠtB, bolo považované za pravdu! To by bol posmrtný triumf Štátnej bezpečnosti! To predsa nemôžeme dovoliť."
Na Slovensku sme to dovolili. Výsledok je skľučujúci, lebo problém lustrácií sa nestal problémom skutočných agentov ŠtB, tí možno dnes donášajú niekde inde, ale problémom ľudí, ktorí boli bez dôkazu obvinení a ich život popľuvaný. Na základe dokumentov ŠtB, ktoré hovoria o tom, čo tam dôstojníci napísali a nehovoria o tom, čo sa skutočne stalo.
K slovám Petra Zajaca treba totiž dodať, že nielen komunistický režim považuje "pohľad príslušníka ŠtB za fakt", za jedinú pravdu, ale práve zákon o pamäti národa, ktorý dal ÚPN právo zverejniť tieto dokumenty a vydávať ich za hodnoverné svedectvá o konaní a živote občanov. Aj v stanovení zodpovednosti sa Peter Zajac mýli: Nie komunistická moc zasahuje jej obete, ale tí, čo uverili vo svoje poslanie vyháňať diabla na základe dokumentov ŠtB, ktoré majú byť jediným dôkazom pravdy.
Jedno je isté: keď sa bývalí plukovníci ŠtB pozerajú v televízii na správy o lustráciách, hovejúc si v hlbokých kreslách pri víne, a vidia, ako ponovembrová moc najčastejšie obviňuje tých istých ľudí, ktorých oni celé roky prenasledovali, tak sa musia spokojne usmievať. A keď si obhajcovia lustrácií odpovedajú na otázku o vine a nevine jednoduchým konštatovaním, že "v konečnom dôsledku si na túto otázku musí podľa vlastného svedomia zodpovedať každý sám", naporúdzi je presnejšia odpoveď: Horliví lustrátori sa mali poradiť s vlastným svedomím pred obviňovaním ľudí bez dôkazov.
Vladimír Ondruš, publicista, podpredseda vlády SR v rokoch 1989 -- 1991