Ako sa ten svet zmenil. Na rozdiel od čias, keď sa o vojnách rozhodovalo tajne, dnes sa o nich hovorí otvorene. Tam, kde kedysi chodili diplomati potajme a s rôznymi šifrovanými depešami, v ktorých sa hovorilo o možnosti vojny -- dnes ich tam vystriedali kamery, mikrofóny a novinári, ktorým politici verejne oznamujú, že bude vojna. Z vojny -- z tohto najkrajnejšieho výsledku politiky akoby sa pomaly stávala televízna šou. Ale iba navonok. Pretože na podstate vojny -- ako pokračovania politiky inými prostriedkami -- sa nič nezmenilo. Aj táto druhá pripravovaná vojna proti Iraku nie je len hollywoodskou produkciou naživo. Stačí, ak si ktokoľvek zalistuje v amerických alebo euroamerických mienkotvorných médiách, nájde v nich takmer denne názory predstaviteľov americkej a európskej elity odhaľujúce pozadie príprav tejto "čudnej vojny". Niet totiž pochýb, že v nej USA vojensky vyhrajú. Aj v Amerike si však čoraz viac ľudí kladie otázku, či vojna zmení podstatu režimu v Bagdade a v celom Iraku. Či sa odstránením Husajnovho režimu čosi naozaj zmení v krajinách islamu. Žiadne iné spoločenstvo nemá taký kritický pohľad na USA ako svet islamu. Paradoxne platí však aj opak, že s výnimkou Európy patrili po vojne aj mnohé krajiny islamu k najstabilnejším partnerom Ameriky. Islamské Turecko je dnes najväčším príkladom. Vieme naozaj, či nestojíme pred druhou vlnou radikalizácie islamu a hrozbou zvrhnutia prozápadných režimov v islamskom svete? Skúsenosti z Balkánu a Afganistanu jednoznačne varujú. Obrovský svet islamu je totiž až príliš zrelý na príchod nových radikálnych vodcov a prorokov. Reč mieru je podľa nich rečou slabých. Strach z dosahu technológií a globalizácie na zakonzervované štruktúry islamu tvoria pre nich živnú pôdu. Sú mnohí, ktorí považujú antiamerikanizmus a 11. september viac za výsledok vnútorných problémov vo svete islamu. Na rozdiel od Iránu, kde sa mnohé začína meniť a kde došlo k veľkému vnútornému pohybu aj smerom k západným -- kresťanským krajinám, v Iraku sa konzervovali v najčistejšej podobe všetky podoby odporu a nenávisti k zmenám a výzvam, ktoré pre islam predstavuje západný svet a USA osobitne. Irak je zrelý na zmeny -- aj keď s rizikami, ale inak než vojensky sa táto zmena v krajine asi nedá dosiahnuť. Ukazuje to príklad Talibanu v Afganistane. Amerika má viac než dosť dôvodov, aby tentoraz súčasnému režimu v Bagdade neustúpila. Z misie OSN sa totiž stáva čoraz viac fraška, z ktorej ťaží Bagdad a Husajnov režim. Celá misia sa stáva navyše záťažou v dialógu medzi USA a Európou a na pôde OSN. Napriek všetkým rizikám, aké ukázal aj vojenský zásah v Afganistane -- prevážil v USA postoj, že iná alternatíva než vojna neprichádza do úvahy. Amerika dnes nevedie totiž nikde vojny okupačné. Pre jej súčasnú administratívu, ktorá udáva tón politiky vrátane rozhodovania jej metód, je však typický syndróm ohrozenia. Pre Európu nie je dobré, ak jej najväčší spojenec zostáva v tomto pocite osamotený, ak všetko, čo sa momentálne v americkej politike deje, je vysvetľované pocitom ohrozenia. Podľa profesora Harvardovej univerzity Josepha Nyea práve tento pocit motivuje aj nevídané výdavky na zbrojenie. Ak tento trend bude pokračovať -- bude vojenský rozpočet USA väčší než zbrojné výdavky všetkých krajín sveta. Pocit istoty to však krajine nedáva. Vojensky majú USA síce absolútnu prevahu, v ekonomike sa im však už Európa vyrovnáva. A čo je podľa historikov najvážnejším mementom -- USA sa nepoučili z dejín. Nielen pád Rímskej ríše, ale rovnako tak pád britského impéria a sovietskeho bloku sa začal v čase ich najväčšej vojenskej sily. A tam začína byť dnes Amerika najzraniteľnejšia. Pre svet prestávajú byť už totiž vzorom finančné metódy Wall Streetu, americké koncerny a metódy ich riadenia, Hollywood a Disney World, džínsy a CNN. Skrátka, všetko to, čo sa nazýva "american way of life" -- americká kultúra a idey. A to napriek tomu, že produkuje najväčší počet nositeľov Nobelových cien.