Ak je diplomacia umením, potom je to umenie detailov a jemných odtieňov. U francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho možno obdivovať veľa vecí. Jeho energia, odhodlanie, fantázia sú výnimočné. Nuansy však asi nepatria k jeho silným stránkam. Svojím naturelom je prirodzene bližší Napoleonovi Bonapartemu ako Talleyrandovi. V správaní Sarkozyho je tendencia konať oveľa rozhodnejšie práve vtedy, keď mu stojí v ceste náležitá prekážka.
Nicolas Sarkozy gratuloval Vladimirovi Putinovi k víťazstvu v tak kritizovaných parlamentných voľbách - urobil tak ako jediný západný líder. Potom veľkolepo prijal nie práve vo svete obľúbeného líbyjského vodcu Muammara Kaddáfiho vo svojom parížskom sídle...
Francúzsko sa pred prezidentskými voľbami nachádzalo v hlbokých driemotách, po nich sa začalo prebúdzať aj prostredníctvom diplomacie. Spomeniete si ešte na plamenný (protivojnový) prejav Dominiqua de Villepina v OSN v predvečer vojny v Iraku? Ešte dávnejšie tu bola výrazne nezávislá diplomacia Charlesa de Gaullea alebo prekvapujúca návšteva Francoisa Mitterranda v Sarajeve uprostred vojny na Balkáne - francúzski lídri mali vždy tendenciu konať odlišne ako "zvyšok" sveta. Akoby sa držali motta básnika Jeana Cocteaua: "Neprestaňte ma prekvapovať."
Sarkozyho "prekvapenia" sa javia ako pochopenie rozporu vyplývajúceho medzi verejnou diskusiou a realitou počas volebnej kampane a skutočnosťou zo začiatku jeho prezidentovania. Sarkozy v kampani zdôrazňoval, že jeho diplomacia by mala byť etická a zameraná na dodržiavanie ľudských práv. Výber Bernarda Kouchnera na post ministra zahraničných vecí a vymenovanie mladej, energickej Ramah Yade do funkcie viceministerky pre ľudské práva boli vnímané ako ilustrácia rozhodnutia nového prezidenta zmeniť imidž krajiny.
Francúzsko bolo v minulosti príliš často obviňované spojencami z uhýbania od priamočiarej zahraničnopolitickej línie kvôli rope a následným čisto obchodným cieľom.
Francúzske zblíženie s USA a ich spojencom Izraelom bolo zasa vnímané ako premyslený ťah presadzovania návratu Francúzska do projektu "spoločnej Európy" a tým aj presadzovania úlohy Európy vo svete. Sarkozy vzbudil záujem EÚ aj možným návratom Francúzska do vojenských zložiek NATO v roku 2008, a to za predpokladu, že USA akceptujú vytvorenie spoločných jednotiek EÚ mimo NATO. Signály vyslal Sarkozy tiež smerom k Veľkej Británii vzhľadom na väčšiu spoluprácu oboch štátov v oblasti bezpečnosti.
Problém so smerovaním Sarkozyho zahraničnej politiky je zrejmý. Ani Putin, ani Kaddáfi mu evidentne neponúkajú inšpiratívny model vnímania ľudských práv a demokracie. Koketovanie týmto smerom (rozumej uzatváranie významných obchodných zmlúv) je jasne nekompatibilné s prezentovanou prioritnou ochranou humanitárnych cieľov.
Postupný návrat Francúzska do pozície dôležitého hráča svetovej diplomacie je zrejmý, no nemožno to zjednodušovať, lebo už spomínané dvorenie Putinovi a Kaddáfimu navodilo čiastočne atmosféru odmeranosti Nemecka voči Francúzsku. Pokiaľ aj ministrov zahraničných vecí týchto kľúčových európskych hráčov v súčasnosti počuť spoločne spievať jednu proeurópsku pesničku, tak keď príde na diplomatický súzvuk, potom Francúzsko a Nemecko neintonujú úplne rovnako. Vysvetlenie je zrejmé: Francúzsko je v komplikovanejšej ekonomickej situácii, preto sú tu tie disonancie medzi "etickou diplomaciou" a "racionálnou ekonomikou". Nemeckú zahraničnú politiku preto vnímame
ako viac priamočiaru a francúzsku ako merkantilnú. Možno sa sporiť skôr o tom, ktorá z nich je asi viac komplexnejšia.
Ak totiž po Sarkozyho ceste do Washingtonu, Pekingu a Alžírska gratuluje Putinovi a hostí Kaddáfiho, potom sú za týmto všetkým najmä ekonomické záujmy. Lídri francúzskeho biznisu cítia odpor k tomu, čo považovali ako zbytočné odcudzenie Washingtonu a Paríža počas rokov Chiracovej vlády. Súčasné transatlantické zblíženie im prinieslo upokojenie a pocit sebadôvery, čo je dobré pre Francúzsko, pre Európu, západ a čo je dobré hlavne pre biznis. Keďže hodnota podpísaných kontraktov s Čínou, Alžírskom, Líbyou a ďalšími krajinami dosahuje rádovo miliardy eur, potom francúzski podnikatelia môžu byť spokojní a vítať užitočnú dynamickosť ekonomickej diplomacie ich prezidenta.
V minulosti sa hovorilo, že čo je dobré pre General Motors, to je dobré pre USA. V dnešnej novej francúzskej diplomacii by bolo možné povedať, že čo je dobré pre manažérov energetickej spoločnosti Suez či zbrojárskej firmy Dassault, je dobré aj pre Francúzsko.
Michal Rašo, ekonomicko-politický analytik