Ešte sme nevyhrali. Plyn v rúrach stále nie je. Ale za dve veci si česká politika zaslúži takmer absolutórium: túto krízu nepodcenila - ani dnes, ani pred 19 rokmi. Naopak. Česko bolo veľmi dobre pripravené: či už strategicky na obmedzenie dodávok, tak aj diplomaticky na súčasné problémy.
Ešte sme nevyhrali. Aj keby sa podarilo vyriešiť náhly obrat Dimitrija Medvedeva okolo nejasných ukrajinských "dodatkov“, monitorovacia misia znamená sprehľadnenie prietoku plynu cez Ukrajinu, čo je skutočnosť, ktorú víta Európa, Rusko aj oficiálny Kyjev. Lenže väčšia transparentnosť znamená, že niektoré "kšefty“ sa už nebudú dať robiť. Na novom usporiadaní logicky bude niekto strácať a môže sa pokúšať ho sabotovať. Súhlas Viktora Juščenka a Julie Tymošenkovej ešte neznamená výhru.
Úctu si v prvom rade zasluhuje vláda Petra Pitharta, ktorá už v roku 1990 zvažovala, "čo sa stane, až Rus zatvorí kohútiky“, a vybavila rýchle vybudovanie alternatívneho ropovodu. Ďalšie české vlády potom s Nórskom pripravili podobné dohody o plyne. Otcom celého projektu bola síce dnes už neexistujúca Občianska demokratická aliancia, ale to je len už iba pre informačných gurmánov.
Táto drahá príprava mala dvojaký efekt: Česko - na rozdiel od Slovenska či Bulharska - je menej zasiahnuté. A potom aj je lepšie (prinajmenšom na expertnej úrovni) mentálne pripravené. Koľko európskych krajín má "veľvyslanca pre energetickú bezpečnosť“? Aj vďaka nemu (Václav Bartuška, bol o. i. členom vyšetrovacej komisie, ktorá skúmala zásah bezpečnosti 17. 11. 1989 na Národní třídě v Prahe) mohla česká podceňovaná diplomacia priviezť pod svojím návrhom podpisy Putina i Tymošenkovej.
Históriu si nemôžeme vyskúšať. Už nezistíme, či by trebárs Robert Fico alebo Jiří Paroubek nedokázali to isté čo Mirek Topolánek. Ale jedno ponaučenie je úplne zásadné, a nielen rozumní ľudia medzi sociálnymi demokratmi by si ho mali zapamätať: Iba meraním nálad verejnosti sa politika nedá robiť. Keby neboli extrémne nákladné investície, príprava na vzdialené hrozby, boli by Česi v peknej kaši. Na čo bolo dobré Bulharsku a Slovensku, že sú ich vlády k Rusku najústretovejšie z celej únie?
Kto si spomenie na leto 2006, keď vtedy ešte premiér Paroubek písal do Kremľa list, v ktorom žiadal nižšie ceny plynu, tak musí minimálne v tejto kauze povedať: Bohu vďaka za Topolánka, Alexandra Vondru a Václava Bartušku.
Petr Kamberský, komentátor HN Praha