Niekedy je žiadna reforma lepšia ako zlá reforma. Zdá sa, že to je prípad Mexika, kde nedávno schválili nové daňové a volebné zákony - nie však také, aké táto krajina potrebuje.
Kým daňová reforma sa umiestnila v agende vlaňajšej prezidentskej kampane Felipeho Calderóna vysoko, volebná reforma vôbec. Tá mu bola skôr vnútená ako dôsledok pračudesnej a extrémnej verzie politických kšeftov.
Opoziční poslanci si želali volebnú reformu, ale žiadne nové dane; administratíva si želala vyššie príjmy, ale žiadne nové volebné zákony. Obe strany získali časť toho, čo si želali, a čierny Peter nakoniec zostal Mexiku.
Bola zavedená alternatívna minimálna daň spolu s miernym zvýšením spotrebných daní na pohonné látky, avšak obe boli natoľko rozriedené, že to neprinieslo takmer žiadne nové príjmy. Podľa údajov samotnej vlády sa tieto príjmy rovnajú iba jednému percentu HDP - čo je pre ekonomiku, ktorej výber daní patrí v Latinskej Amerike k najnižším, dosť žalostné zvýšenie.
Tri hlavné strany - Strana národnej akcie (PAN), Inštitucionálna revolučná strana (PRI) a Strana demokratickej revolúcie (PRD) - sa zjednotili s cieľom udržať novovzniknuté strany mimo volebného ringu. Vyhodili riaditeľov Federálneho volebného inštitútu (IFE), ktorí zorganizovali vlaňajšie voľby prezidenta, sprísnili zákaz nezávislých kandidátov, fakticky znemožnili zakladanie nových strán a zaviedli viacero svojvoľných, kvázistalinistických obmedzení obsahu predvolebnej reklamy, prejavov a výmeny názorov medzi kandidátmi. Všetky tieto zmeny presadil Kongres ako dodatky ústavy, takže sa proti nim nemožno odvolať na súd.
Jedinú pozitívnu stránku reforiem - t. j. návrh zaistiť rovnaký vysielací čas v rozhlase a televízii všetkým stranám zúčastneným v predvolebnej kampani - potom pošpinili vážne legislatívne chyby. Vzhľadom na absenciu akejkoľvek regulácie zaisťujúcej nestrannosť spravodajstva o kampaniach, na nehanebnú korupciu mnohých spravodajských organizácií a na absenciu aktuálneho spravodajského programu v hlavnom vysielacom čase štátnej televízie predstavuje zákaz nákupu reklamného času neprekonateľnú prekážku pre potenciálne nové politické subjekty.
V tomto kontexte udiera vyhodenie riaditeľov IFE ešte viac do očí. IFE sa síce počas vlaňajších volieb nepochybne dopustila niekoľkých veľkých chýb v oblasti public relations, avšak naďalej zostáva jednou z najváženejších mexických inštitúcií, ktorej dôveryhodnosť podľa prieskumov verejnej mienky je pravidelne dvoj- až trojnásobne vyššia ako dôveryhodnosť Kongresu a trojice politických strán. V roku 2006 vyviedla IFE Mexiko z niekoľkých kríz, keď prezidentský kandidát PRD Andrés Manuel López Obrador odmietol uznať nesmierne tesnú volebnú porážku a preniesol svoj boj do ulíc.
Ľudia, ktorí dosvedčili, že vlaňajšie hlasovanie bolo slobodné a spravodlivé a že jeho víťazom sa skutočne stal Calderón, sú teraz pre ten istý dôvod prepustení. Všetci v Mexiku vedia, že ich odstavenie je výmenou pre PRI a PRD za Calderónovu biednu daňovú reformu. Bismarck mal pravdu, keď vyhlásil, že by sa človek nemal priveľmi zaujímať o to, ako sa vyrábajú zákony a klobásy.
Útok na autonómiu IFE, bohužiaľ, nie je v Latinskej Amerike výnimkou. Hoci nezávislé centrálne banky rozhodujúcim spôsobom prispeli k tomu, že región sa v posedných dvoch desaťročiach makroekonomicky stabilizoval, rovnako ako volebné orgány, aj ony sú vystavené silnejúcemu tlaku.
Venezuelský prezident Hugo Chávez otvorene navrhol zrušenie nezávislosti centrálnej banky, keď predložil ústavnú reformu, ktorá by mu umožnila narábať s medzinárodnými rezervami krajiny podľa ľubovôle. Do volebných komisií nielen v tejto krajine, ale aj v Bolívii, Ekvádore, Nikarague a podľa niektorých svedectiev aj v Argentíne sú dosadzovaní politickí stúpenci vládnucej garnitúry.
Zdá sa, že aj Mexiko dnes smeruje k vstupu do tohto pochybného klubu. Nemalo by však a pokiaľ to má byť niekomu jasné, tak je to práve Calderón. Možno pochopiť, ak sa chce prezident odlíšiť od svojho predchodcu Vicenteho Foxa, ktorému sa nepodarilo presadiť v Kongrese zmysluplné reformy. Nie je však rozumné, aby sa o to pokúšal navrhovaním liečby, ktorá je horšia ako samotná choroba.
Copyright: Project Syndicate, 2007
www.project-syndicate.org
Jorge G. Castaneda, bývalý minister zahraničia Mexika (2000 - 2003), profesor politológie na New York University