Problémy ústavy EÚ sú inde

Po rozšírení má Európska únia dvadsaťpäť členov. Kým "starú" pätnástku tvorila homogénna skupina krajín (možno s výnimkou Grécka), nové pristupujúce sú dosť iné.
S výnimkou Malty a Cypru ide o krajiny s históriou a so skúsenosťou najmenej 40 rokov vlády komunizmu, ktorý rozvrátil ich hospodárstvo, ale aj mnohé etické a kultúrne normy, ktoré v Európe považovali za samozrejmé. Na druhej strane, majú za sebou skúsenosti posledných rokov transformácie. V niektorých prípadoch (Estónsko) im táto skúsenosť dodáva sebavedomie a tiež kritický odstup od "starej" Európskej únie.
EÚ 25 už nikdy nebude taká homogénna ako bola EÚ 15. Bude odlišná v názoroch na hospodársku, obrannú i zahraničnú politiku. Otázkou je, či vnútorné usporiadanie a inštitúcie únie také "rozrôznenie" ostane bez väčších otrasov. Práve preto, aby modernizovali svoje inštitúcie, predstavitelia Európskej únie sa rozhodli spísať a prijať novú "ústavu". V skutočnosti nejde ani tak o ústavu, ako skôr o ďalšiu medzinárodnú zmluvu, akých členovia únie medzi sebou uzatvorili už mnoho. Napriek tomu ide o ambiciózny pokus sprehľadniť právo EÚ a dať mu jednotnú úpravu.
Žiaľ, návrh ústavy, tak ako ju predložil konvent, situáciu skôr skomplikuje. Návrh síce zavádza určitý poriadok do systému hlasovania a snaží sa vyrovnať sa s oveľa početnejšou úniou, zároveň je v nej množstvo nezmyslov a detailných ustanovení, ktoré nepatria do právneho poriadku a už vôbec nie do ústavy.
Členské krajiny napádajú tie ustanovenia, ktoré sa bežnému pozorovateľovi zdajú byť logické a mlčky prehliadajú nezmysly. Napríklad, vedie sa veľký boj o pomer hlasovacích práv. Dnešný stav, keď sú stredné a malé krajiny výrazne zvýhodnené pred veľkými krajinami (Španieli majú 27 hlasov, Nemci, ktorých je dvakrát toľko, ich majú 29), je neudržateľný. Ťažko možno od Nemcov alebo Francúzov žiadať, aby sa zmierili s tým, že ich hlas je rovnako silný ako kombinácia Litvy, Malty, Luxemburska, Írska a Slovenska.
Ústava preto navrhovala priblížiť hlasovaciu silu jednotlivých krajín ich veľkosti. S tým však nesúhlasia malé krajiny a pridali sa k nim aj Španieli a Poliaci. Na tomto spore nakoniec skolaboval rímsky summit Európskej únie v decembri 2003, ktorý mal ústavu prijať. Predstavitelia Nemecka a Francúzska boli takí znechutení, že pohrozili Španielom aj Poliakom stratou európskych dotácií. Nemecký kancelár svoje hrozby teraz rozšíril aj na ostatné pristupujúce krajiny, ktoré majú podľa neho príliš nízke dane.
Ďalším absurdným sporom, ktorý sa spája s novou európskou ústavou, je boj o počet komisárov. Dnes má každá krajina svojho a noví členovia po tomto statuse túžia tiež. Čo by v Bruseli robilo 30 komisárov a prečo by naňho mali mať všetci automaticky nárok? Bude Európska komisia pre nás lepšie fungovať, ak bude jedným z tridsiatich komisárov Čech? Určite nie. Ale politické špičky v členských štátoch by prišli o veľmi atraktívne miesto, a tak všetky krajiny vzácne jednotne trvajú na "svojom" komisárovi.
V zápale týchto bojov politikom uniká, že návrh ústavy obsahuje veci, ktoré do nej naozaj neopatria. Prečo by, napríklad, mala komukoľvek zaručovať nielen právo na prácu (čo je samo osebe nezmysel, ale v ústave to má teraz skoro každá krajina s nezamestnanosťou nad 10 percent), ale aj právo na umiestnenie do rekvalifikačného programu? Prečo sa má v ústave riešiť ochrana spotrebiteľov a množstvo regulí, ako ju dosiahnuť?
Ústava Európskej únie vzniká v 21. storočí, keď je spisovanie ústavy predovšetkým politická, lobistická a mediálna záležitosť. Dnes do jej písania hovorí každý, od ochrancov veľrýb cez odbory až po veľké firmy. Každý sa snaží do nej nejako pretlačiť svoj záujem.
Keď americkí "otcovia zakladatelia" spisovali Ústavu USA, viedli ich predovšetkým princípy a snaha o vytvorenie stabilného politického systému moci a jej kontroly. Tvorcovia ústavy sa nemajú obzerať na záujmy jednotlivých skupín. Americká ústava preto úspešne prečkala bez veľkých zmien viac ako dve storočia. Ústavu Európskej únie, podľa všetkého, čaká oveľa kratšia a búrlivejšia kariéra.
(Autor pôsobí na Inštitúte ekonomických štúdií Fakulty sociálnych vied Karlovej univerzity)