Ministerstvo hospodárstva sa so zdôvodňovaním priveľmi nepotrápilo. Jednou vetou sa vyhlo uvedeniu akýchkoľvek argumentov. Vraj: "Alternatíva realizácie projektu výstavby jadrového zdroja bez účasti štátu by vzhľadom na jeho komplexnosť a vysokú náročnosť realizácie bola problematicky uskutočniteľná." Na porovnanie uvádzam citát z programu výstavby jadrových elektrární schválený britskou vládou, v ktorom sa hovorí, že na konkurenčných energetických troch: "uskutočňuje najlepšie investičné rozhodnutia súkromný sektor, pričom nezávislá trhová regulácia je nevyhnutná na zabezpečenie správneho fungovania týchto trhov". Pripomínam, že text bol schválený pred dvoma mesiacmi labouristickou vládou, ktorá rozhodne nepatrí medzi hlásateľov mantry trhových mechanizmov.
Slovenské ministerstvo hospodárstva by malo svoje presvedčenie riadne zdôvodniť. Tvrdenie, že variant výstavby elektrárne v súkromnej réžii by "nebol v súlade s vládnym programom" je čisto politickým vyhlásením a v odbornej diskusii neobstojí. Proti štátnej kontrole výstavby jadrovej elektrárne v Bohuniciach hovorí niekoľko argumentov. Prvým je stav Slovenských elektrární, v akom boli privatizované. Či už to bola neschopnosť ich manažérov alebo politický vplyv, výsledok bol taký, že podnik bol neschopný tvoriť dostatočný zisk na obnovu investícií. Druhým príkladom je premrhaný kapitál - uviaznuté miliardy v nedokončenej stavbe 3. a 4. bloku v Mochovciach, ktoré vplyvom času strácali na hodnote.
Výstrahou môže byť aj niekoľkokrát odkladaná a výrazne predražená výstavba českého Temelína. Nakoniec môžeme spomenúť rast efektivity distribučných, ale aj výrobných firiem po tom, ako bol do nich vpustený súkromný kapitál. V 18-ročnej slovenskej histórii jednoducho vďaka politickým vplyvom nemáme dobré skúsenosti s riadením veľkých energetických podnikov. Prečo by sa mal nový projekt z tejto skúsenosti vymykať?
Ani obvyklé poukazovanie na výhodné postavenie českého energetického gigantu v tomto prípade nie je namieste. Za jeho silným postavením stojí viacero faktorov, ktoré na Slovensku nepôsobia. Nová elektráreň by nezískala distribučné sústavy, ktoré ČEZ darovala česká vláda, na Slovensku tiež nemáme také rozsiahle zásoby lacného hnedého uhlia ako v Česku. A nakoniec, hospodárenie a manažment ČEZ sú pod verejnou kontrolou vďaka umiestneniu na burze cenných papierov, čo v slovenskom prípade nie je celkom možné. Mimochodom, úspešnosť a obrovské zisky ČEZ sú postavené práve na skutočnosti, že na cenu silovej energie má česká vláda minimálny vplyv.
Nie celkom pochopiteľná je aj snaha udržať za každú cenu aký-taký podiel štátu na výrobe elektriny. Nové zdroje budú v ideálnom prípade predstavovať tretinu inštalovaného výkonu na Slovensku. Vláda tým nezíska také postavenie, aby mohla priamo ovplyvňovať trhovú cenu, na dominantnom postavení spoločnosti ENEL sa pravdepodobne nič nezmení. Na cenu bude mať obmedzený vplyv aj preto, že tá už dávno nie je len otázkou slovenskej spotreby a ponuky, ale podlieha vývoju v celej Európe. Liberalizačné snahy Európskej komisie by vláde aj tak zväzovali ruky pri snahe ísť pod cenu.
Ak má byť výstavba jadrovej elektrárne v slovenských podmienkach rentabilná, do tendra sa nepochybne prihlásia viacerí investori, obzvlášť v situácii, keď pozemky sú v podstate pripravené a obyvateľstvo by zjavne proti elektrárni neprotestovalo. Štát má fungujúce erudované kontrolné orgány, ktorými dokáže zabezpečiť bezpečnosť jej prevádzky. Súkromný investor je v prípade vlastných investícií efektívnejší z dôvodu vyššej opatrnosti a kontroly, keďže riskuje vlastné peniaze a v prípade neúspechu projektu alebo predlžovania výstavby a odďaľovania spustenia elektrárne do prevádzky nesie bremeno on, a nie všetci občania Slovenska. Ponúka sa otázka, prečo tiež nenechať na súkromného investora riziko zlého odhadu vývoja dopytu po elektrine, vývoja jej ceny, prípadne odhadu vývoja cien emisných povoleniek. Minister však navrhuje prípadné negatíva nesprávneho rozhodnutia nechávať na pleciach daňových poplatníkov, prečo?
Variant s minoritným podielom súkromného investora bude trpieť rovnakými negatívami ako variant čisto štátneho podniku. Stratia sa výhody vyplývajúce z motivácií súkromného vlastníctva v podobe tlaku na efektivitu. Súkromný investor sa dostane do pozície, v ktorej bude chcieť nahradiť neexistujúce výhody majoritného vlastníka výhodným kontraktovaním dodávok či už vo vlastnej réžii alebo od spriatelených firiem.
Nikoho neprekvapuje, že taký rozsiahly projekt, ktorý dá prácu tisícom ľudí a vytvorí lukratívne kontrakty pre stovky firiem, je predmetom politického záujmu. Avšak na základe našich nie dávnych skúsenosti by sme mali byť pred podnikajúcimi politikmi v strehu. Obzvlášť keď ide o projekt na jedno volebné obdobie. Ak existujú súkromní záujemcovia o výstavbu elektrární, mali by sme im to umožniť. Bude to lacnejšie.
Radovan Ďurana, analytik INESS