Kazy na kráse

Na politickej scéne môže zavládnuť predvianočná nálada. NR SR schválila "zákon zákonov", ako sa zvykne nazývať štátny rozpočet. Ak zvážime, že v niektorých krajinách sa o tomto bode diskutuje v parlamente nie dni, ale týždne, tak to možno označiť za úspech. Napokon, minister financií, vicepremiér Ivan Mikloš, netajil spokojnosť a poslancov -- koaličných aj opozičných -- pochválil za racionalitu a vysokú úroveň rozpravy. Kto si spomenie na búrlivú atmosféru, v akej sa prerokúvali návrhy rozpočtov v predchádzajúcich dvoch volebných obdobiach, tak uzná, že Mikloš má pravdu -- v rokovacej sále bol naozaj pokoj, hraničiaci s nudou. Bolo by omylom vysvetľovať to pozitívne, ako prejav dozrievania politickej scény, obrusovania hrán medzi koalíciou a opozíciou či dokonca rastu politickej kultúry. Bohužiaľ, z veľkej časti to bolo vyvolané malým záujmom poslancov, o čom svedčili takmer prázdne lavice. A to je nedostatok, pri ktorom by sa mala končiť spokojnosť ministra financií, premiéra, ale najmä voličov. Na tých totiž najviac dopadnú schválené rozpočtové ukazovatele.
Ďalším nie celkom pozitívnym javom bolo celkom verejné zjednávanie podmienok, za ktorých boli rozpočet ochotní podporiť tzv. nezávislí poslanci. Pretriasanie miliónov tu na cestný obchvat, tu na športovú halu či na regionálne školstvo, naozaj príliš živo pripomínalo trhovisko. Na tom len málo zmenilo rozhodnutie nezávislých, že na svojich návrhoch netrvajú za predpokladu, že sa takto "ušetrené" peniaze využijú na revitalizáciu Vysokých Tatier, postihnutých kalamitou. Obraz rokovania o rozpočte tým získal krajšiu povrchovú úpravu, tá však len prekryla nie príliš lákavú podstatu. Treba len súhlasiť s ironickým konštatovaním Františka Mikloška, že v SR sa objavil nový rozmer politiky: každá vláda, ktorá vyčlení dostatočne veľký objem peňazí na uspokojenie čiastkových záujmov poslancov, bude vládnuť bez väčších problémov. Útechou nám však môže byť, že Slovensko nie je vôbec prvou krajinou, ktorá prišla na tento princíp -- nóvum je asi len v tom, že sa o ňom verejne diskutuje. Tu sa však črtá zrnko nádeje: Verejná diskusia znamená uznanie existencie problému, a tým otvára cestu k jeho riešeniu. Či už cestou zákona alebo verejnej mienky.