Cez víkend, pred cestou na Moravu na koncert Boney M, sme s dcérou rozvinuli zaujímavú debatu. Odštartoval ju môj nostalgický povzdych, že keby som v jej veku, teda pred takmer 30 rokmi, v časoch ich najväčšej slávy, mal ako tínedžer možnosť ísť na takýto koncert, asi by som omdlel od šťastia. Dcéra zádumčivo stíchla. Vraj uvažuje, z akej akcie by ona bola "na omdletie", ale nič jej nenapadá. Nie že by nemala rada hudbu či rôzne skupiny a z času na čas nešla na nejaké ich vystúpenia, ale predstava žiadneho koncertu ju údajne do nejakého mimoriadneho tranzu neprivádza. Najskôr ma trocha zamrzelo, že sa nevie pre nič intenzívne nadchnúť, no potom mi svitlo, že to nie je až tak o nej samej ako skôr o tej záplave možností, ktoré dnes tieto decká majú.
Nám spriaznené predavačky v Opuse nanajvýš pod pultom odkladali sporadicky vydávané platne tých "tolerovanejších" západných skupín. O koncertoch sme nemohli ani len snívať, však sme ani nemali ako zistiť, kedy a kde sa konajú. A načo by nám to aj bolo? Veď ako by sme sa dostali do "železne" nedostupnej Viedne, Mníchova či Benátok, o vzdialenejších cieľoch ani nehovoriac?
Dnes stačí pár kliknutí na internete a majú všetko. Program, vstupenku aj letenku či nocľah, ak treba. Tak aké omdlievanie? Však je to normálne, bežné, dostupné ako rožky každé ráno v supermarkete.
Je skvelé, že sme deťom vytvorili takýto slobodný svet. Nie je dokonca nič zlé ani na tom, že im sa to všetko zdá samozrejmé, a že si to teda ani nevážia. Avšak kým nás pri tom nete a mp3-kách ešte aspoň trocha počúvajú, nesmieme rezignovať a musíme im trpezlivo vysvetľovať, ako to s tými ich zdanlivými samozrejmosťami v živote naozaj je.
| Igor barát (1966) splnomocnenec vlády pre zavedenie eura. Bývalý novinár má zmysel pre skratku a pointu veľkej eurovej aj malej korunovej sféry. |