V európskych verejnoprávnych rozhlasoch a televíziách poznáme formu ich financovania zo štátneho rozpočtu. Avšak v súčasnosti, keď už STV a SRo fungujú dlhodobo z troch zdrojov (dominantne koncesie - verejný zdroj, doplnkovo reklama, čiastočne štátny rozpočet), by bolo zrušenie verejného zdroja rozhodne krokom späť. Rozhlas je od prevratu, od zrušenia cenzúry a od prijatia špeciálneho zákona v roku 2003 deklarovaný ako politicky nezávislý, je médiom verejnej služby s jasne formulovanými zákonnými povinnosťami. Preto je dôležité dotiahnuť aj jeho ekonomickú nezávislosť novým definovaním poplatku za jeho verejnú službu.
Médium napojené napríklad výlučne na štátny rozpočet by bolo štátnym médiom so všetkým, čo k tomu patrí. Kým v súčasnosti je štátny záujem vo verejnoprávnych médiách definovaný presným zákonným vymedzením (napríklad mimoriadne situácie, obrana štátu, civilná ochrana, vysielanie pre zahraničie), v prípade výlučného financovania zo štátneho rozpočtu by mala štátna exekutíva rozhodujúci vplyv aj na spôsob čerpania takéhoto zdroja - v programovej, tvorivej, technickej, rozvojovej oblasti. Alebo opačne, ak bude médium napojené na zdroje z podnikateľského prostredia (jeden z návrhov v petícii), bude musieť rešpektovať záujmy tohto prostredia. Jednoducho povedané, kto financie poskytuje, rozhoduje aj o ich použití.
Ak v súčasnosti sú STV a SRo od štátu len čiastočne závislé (kvôli nedostatočnému výberu koncesií), tak v prípade zrušenia verejných poplatkov (či už sú to koncesie alebo platba za verejnú službu) by boli od štátu alebo iných donorov absolútne závislé. Zmenil by sa aj osemnásť rokov budovaný duálny systém, postavený na koexistencii verejnoprávnych médií (vysielatelia zo zákona) a súkromných médií (licencovaní vysielatelia), a preto by bolo nevyhnutné novelizovať celý súbor zákonných noriem, ktorými sa elektronické médiá v Slovenskej republike riadia.
Bez vyriešenia všetkých súvisiacich legislatívnych a ekonomických vzťahov by jednoduché zrušenie koncesionárskeho poplatku znamenalo takmer okamžitý kolaps médií verejnej služby a pravdepodobne ich zánik. Lebo rozpočet Slovenskej republiky na rok 2008 nepočíta s tromi miliardami na verejné (štátne?) médiá a neexistuje ani systém rozpočtových pravidiel na ich prípadné čerpanie.
Z hľadiska legislatívneho procesu treba brať do úvahy aj otázku, či je politická vôľa zmeniť spôsob financovania médií verejnej služby. Od prijatia špeciálnych zákonov o SRo a STV (2003) rozhlas takúto politickú vôľu neregistruje, aj keď permanentne prebiehajú odborné diskusie o možných spôsoboch financovania verejných médií.
Petícia Referendum 2008 za zrušenie koncesií prichádza v čase, keď NR SR rokuje o novom zákone. Slovenskému rozhlasu neprislúcha hodnotiť politické hľadiská a ciele tejto aktivity. Avšak z aspektu funkčného nastavenia SRo musím upozorniť na tieto riziká: neprijatie zákona o platbe za služby verejných médií by znamenalo ďalšie živorenie tejto inštitúcie a pokračovanie vo vnútorných reštrikciách (programové a vysielacie).
Úplné zrušenie koncesií bez vyriešenia ďalších súvislostí by v tomto období znamenalo priame ohrozenie jeho existencie. Petícia totiž presne nedeklaruje spôsob náhrady výpadku verejného zdroja, všetky načrtnuté riešenia a možnosti sú iluzórne, nie sú kvantifikované a zasahujú do práv a záujmov ďalších subjektov. Ak by však v budúcnosti bol záujem pretransformovať médiá verejnej služby napríklad na štátne médiá, treba takúto transformáciu zodpovedne pripraviť. V európskych pomeroch by šlo o proces prinajmenšom neobvyklý.
Miloslava Zemková, generálna riaditeľka SRo