Rezignácia Fidela Castra na dva z troch vedúcich postov v kubánskej politike, súčasne so zvolením jeho mladšieho brata Raúla za jeho nástupcu, vyznačuje koniec jednej éry... tak trochu. Raúl Castro vystriedal Fidela na poste premiéra a predsedu Štátnej rady, ale nie na pozícii prvého tajomníka Komunistickej strany Kuby. A pri výjave ako zo zlatých čias stalinizmu získal Raúl jednohlasný súhlas kubánskeho "parlamentu", aby sa o všetkých zásadných otázkach radil s Fidelom. Kým tu Fidel bude - a bude písať, prijímať zahraničných hostí a bude mať názory na všetko -- od etanolu po americkú prezidentskú kampaň -- tak dve veci budú stále jasné.
Po prvé -- Raúl bude len ťažko schopný začať čo len mierne, čisto ekonomické a regulačné reformy, ktoré tak trochu naivne očakávajú Kubánci a ktoré im majú dať jedlo na stôl.
Po druhé -- aj keď systém nástupníctva, ktorí bratia Castrovci pred rokmi zaviedli, má výhody stability a predvídateľnosti, Raúl nebude môcť nahradiť starú revolučnú gardu, ktorá si ešte pamätá na rok 1953 a útok na kasárne Moncada, mladými lídrami ( Raúlov nástupca na čele kubánskej armády má 72 a jeho zástupca je až o päť rokov starší). Ak by to urobil, mal by ten, koho si vybral, náskok, až Raúl (76) zomrie, bez toho, že by sa s Fidelom Castrom zreteľne dohodli, kto je ďalší v poradí na vedúcich miestach v kubánskej štátnej a straníckej hierarchii.
Raúlovou stratégiou je robiť vietnamské alebo čínske riešenia: hospodárske reformy v prospech trhu pod neustálou kontrolou komunistickej strany, bez pokroku vo veciach demokracie alebo ľudských práv. Pre tých, ktorí v Spojených štátoch amerických správne dedukovali, že polstoročie obchodného embarga sa ukázalo ako kontraproduktívne, ide o príťažlivú, čiastočne ústretovú reakciu, ktorá ponúka alibi na zmiernenie postoja -- hospodárske reformy raz prinesú politickú zmenu, s politickou zmenou prídu ďalšie pozitívne posuny pre obyvateľstvo.
Latinskoamerickým pragmatikom, ktorí sa vždy obávali kubánskej piatej kolóny, to ponúka možnosť vyriešiť kvadratúru kruhu -- podporiť zmenu na Kube, ale bez toho, aby zašli priďaleko. A pre niektoré európske vlády to znamená situáciu, ktorá im umožňuje dať ruky preč od Kuby a posúva problém čisto na americké ihrisko.
V Latinskej Amerike, ktorá urobila obrovský pokrok v transformácii rozvoja demokracie a k rešpektovaniu ľudských práv v rámci regionálneho právneho poriadku, ktorý prekračuje národnú suverenitu či nedotknuteľný princíp nulovej intervencie, je však vietnamské či čínske smerovanie Kuby neprijateľné. Po desaťročiach pučov, diktatúr, mučenia a únosov si dnes už Latinská Amerika, hoci stále ešte nie úplne vyliečená z týchto rán, proti nim vybudovala rad ochranný valov.
Akceptovať kubánsku výnimku by znamenalo veľký krok vzad. Čo odstraší prípadného budúceho stredoamerického diktátora a vraha, ak Kubánci dostanú voľnú ruku? Vzývať pragmatizmus ako obhajobu pokračujúceho porušovania ľudských práv na Kube iba preto, že hospodárske reformy by mohli zadržať masový exodus do Mexika a na Floridu, nie je vôbec dobrý nápad.
Jestvujú rozumné dôvody na koncipovanie harmonogramu návratu Kuby do latinskoamerickej demokratickej komunity bez toho, aby bolo nevyhnutné žiadať predčasné parlamentné voľby. Naozaj slobodné a spravodlivé voľby a úplný rešpekt k ľudským právam môžu prísť až na konci cesty -- ak sa však tento koniec presne určí.
Neprijateľnými by boli obidva extrémne postoje: buď určiť okamžitý prechod k demokratickému vládnutiu ako podmienku normalizácie vzťahov so Spojenými štátmi a návratu do latinskoamerického spoločenstva, alebo zbaviť Kubu povinnosti dodržiavať demokratické zásady a postupy, s odkazom na jej "isté špecifické črty".
Fidel Castro v roku 1953 v prejave pred súdom (bol to asi najpovestnejší rétorický výkon v dejinách Latinskej Ameriky) vyhlásil, že dejiny ho zbavia všetkých obvinení. Lenže dejiny budú Fidela Castra súdiť a s ním aj jeho takmer polstoročné vládnutie. Ale súd dejín prebehne až budú známe výsledky: až keď sa prvotné úspechy v zdravotníctve a školstve a v boji proti nerovnosti porovnajú vo vzťahu k medzinárodným štandardom, s transparentnosťou, ktorej podliehajú ostatné štáty regiónu.
Až potom budeme vedieť, či tento obchod, hoci pre mnohých neprijateľný, aspoň dával zmysel: autentická sociálna spravodlivosť a pokrok výmenou za autoritársku vládu, medzinárodnú ostrakizáciu a kultúrnu pustatinu.
Jorge Castaneda, bývalý minister zahraničia Mexika (2000 -- 2003), je profesorom politológie na University of New York.