Návrh zákona Ministerstva kultúry SR, ktorý zrejme len nedopatrením nesie podtitul "tlačový zákon", predovšetkým nie je skutočným tlačovým zákonom. Opak môže tvrdiť len niekto, kto nevidí významový rozdiel medzi slovami "press" a "print". V návrhu nielenže nenájdete ani zmienku o inom ako printovom médiu (azda s výnimkou internetovej mutácie printového média), ale aj novinár sa tam nájde iba veľmi ťažko. Ak sa podľa ministerstva má tlačový zákon predsa len vzťahovať iba na vydavateľov periodickej tlače a nimi zazmluvnených novinárov, tak sarkasticky odporúčam ministerstvám primerane tomu premenovať svoje tlačové oddelenia, prestať iným médiám posielať tlačové správy a hlavne zrušiť tlačové konferencie.
Návrh zákona nie je však ani modernou mediálnou úpravou. Jeho zaťaženosť na printové médiá by ocenili možno v čase Gutenberga, nie však v období informačnej spoločnosti a mediálnej diverzity.
Návrh zákona nie je ani vyváženou úpravou. Napriek tomu, že sa vláda v oblasti médií zaviazala predložiť "nový tlačový (mediálny) zákon, ktorý upraví základné pravidlá a vzťahy medzi subjektmi procesu šírenia informácií prostredníctvom komunikačných médií", MK SR na tento cieľ rezignovalo prevažne formálnymi úpravami pravidiel pre úzky segment trhu (printové médiá). Nielenže tak umelo rozdelilo médiá na dve skupiny (na periodickú tlač a tie iné), čím dokonca zúžilo priestor pre samotných spotrebiteľov dožadovať sa napríklad opravy nepravdivých údajov (garantovaný do dneška zákonom z roku 1966 oveľa širšie), ale navyše aj samotných novinárov rozdelila na tých plnohodnotných (píšucich pre printové médiá), s právom chrániť vlastný zdroj informácií, a tých ostatných, menejcenných (bez práva na ochranu zdroja).
Tento návrh skutočne nie je ambicióznym projektom a naozaj sa "netvári ako recept na vyriešenie každej možnej situácie, aká len môže v oblasti periodickej tlače a novinárskej profesie nastať" (v tom sa so Z. Krútkou zhodnem). Skôr je len náplasťou na ambicióznom programovom vyhlásení vlády v mediálnej oblasti. Ak je aj naďalej strategickým cieľom mediálnej politiky vlády SR "utváranie legislatívnych predpokladov na spravodlivú publicistickú súťaž na mediálnom trhu", nemôže sa to týmto návrhom podariť.
Najväčšiu obavu vo mne však vzbudila samozrejmosť, s akou sa v návrhu v ustanoveniach o právach na nápravu kladú vedľa seba pojmy fyzická a právnická osoba rovnocenne s pojmom orgán verejnej moci. Napadli mi iba dva orgány verejnej moci, ktoré nie sú ani fyzickou, ani právnickou osobou -- vláda a parlament. Má teda právo na opravu či odpoveď skutočne slúžiť najmä nám, bežným ľuďom?
Osobne by som sa vydavateľom periodickej tlače naozaj čudoval, keby platný (aj keď prekonaný) tlačový zákon, ktorý im garantuje rovnocenné postavenie s inými médiami, vymenili za takýto návrh, hoci aj s vidinou garancie ochrany zdroja informácie (len pre nich).
Radoslav Kutaš, nezávislý mediálny konzultant