Veľká Británia vstúpila do roku veľkej politickej výmeny. Viac ako dekádu dominoval Tony Blair na britskej politickej scéne -- ako predseda vlády a ako šéf Labour Party. Voličsky bol jej najúspešnejším vodcom od 2. svetovej vojny. A to má iba 54 rokov.
V čase, keď je odchod Tonyho Blaira skutočnosťou, je aktuálne jeho politické dedičstvo, teda kto bude jeho naozajstným nástupcom. Sú v podstate dvaja -- Gordon Brown, nový šéf Labour Party a už aj nový premiér, ale zatiaľ len na maximálne dva roky. A tým druhým je líder opozičných konzervatívcov David Cameron, tieňový predseda vlády a budúci hlavný volebný rival Browna.
Únava z labouristov?
Už niekoľko rokov sa medzi možnými nástupcami Blaira javil ako jasný favorit práve 55-ročný Škót, doterajší minister financií Gordon Brown. Po 10 rokoch v tieni Blaira je to on, ktorý vtlačil Labour Party finančnú dôveryhodnosť a je dostatočne pripravený byť ministerským predsedom. Lenže je to práve v čase, keď čoraz viac narastá rozčarovanie elektorátu tejto strany. Kým Blair bol najmä vďaka komunikačnej obratnosti protagonistom medzinárodnej politickej scény, Brown bol architektom domácej ekonomickej politiky.
Príchod Browna znamená začiatok novej kapitoly v britskej politike, ktorej obrysy bude oveľa ťažšie predvídať, ako tomu bolo v prípade príbehu Blaira. Brown nastupuje v čase, keď sa v Británii blíži ku koncu dominancia Labour Party. Od roku 1997 mali labouristi väčšinu obdobia jasnú parlamentnú prevahu, zatiaľ čo konzervatívci sa po rozkvete v časoch Margaret Thatcherovej zmietali v neurčitostiach a klesli na takmer dno popularity. To sa teraz mení. Prieskumy verejnej mienky hovoria, že narastá únava z Labour Party.
David Cameron, 40-ročný líder konzervatívcov, takmer po 12 rokoch znova posunul stranu v prieskumoch verejnej mienky dopredu. Politická klíma na Britských ostrovoch naznačuje, že odchod Blaira je predzvesťou momentu, keď sa Británia vracia ku konvenčnej politike dvoch -- troch strán. Je to nová éra, v ktorej bude musieť Labour Party veľmi tvrdo bojovať, ak sa bude chcieť udržať pri moci.
Cameron po roku v úlohe vodcu Konzervatívnej strany ju posunul do centra politického diania a obrúsil jej krajne pravicové hrany. Ľudia vnímajú Camerona ako vľúdneho, priateľského, prístupného politika, avšak bez jasnej predstavy, čo presne symbolizuje. Lenže zápasí aj s niekoľkoročným dedičstvom priam zvápenatenej nevraživosti verejnosti voči toryovcom, ktorí boli dlhé roky vnímaní ako pravicová strana bez reálneho kontaktu s cítením a náladou verejnosti.
Brownove priority
Možno celkom reálne očakávať, že po nástupe do úradu bude chcieť vzbudiť dojem príchodu čerstvého vzduchu do radov vlastnej strany. Hoci bol jeho vzťah s Blairom často zložitý, nemožno očakávať jeho úplné popretie. Prvou zmenou bude asi generálna prestavba kabinetu. Ak by spolu s ním nastúpila nová, mladšia generácia ministrov, vyvrátil by tvrdenia konzervatívcov, že jedine Cameron reprezentuje mladšiu politickú krv.
Druhým politickým zámerom Brownovho tábora je náznak zmeny v smerovaní vládnutia. V posledných rokoch Blaira sprevádzal a značne poškodzoval predovšetkým chronický pokles dôvery verejnosti v jeho vodcovstvo. Nielen jeho poradcovia, ale predovšetkým aj on osobne, boli totiž často posadnutí "prekrúcaním pravdy". Brown -- oddaný svojmu puritánskemu imidžu -- bude teda musieť klásť väčší dôraz na dodržiavanie práva, korektnosť a čitateľnosť rozhodnutí. Určitý rámec tohto smerovania už naznačil vrátane verejne deklarovanej úvahy o vypracovaní novej ústavy Veľkej Británie.
Nové vzťahy
Pozorovatelia sú obozretní aj v presnosti predvídania zahraničnej politiky. Voči EÚ prejaví Brown pravdepodobne menej entuziazmu. V EÚ bude "tvrdiť muziku" nový mocný triumvirát Brown -- Merkelová -- Sarkozy. Protifederalistický, skeptický voči EK a voči byrokracii Bruselu. Na pohľad sa to môže zdať ako dosť zjednodušené. Skutočnou výzvou pre Browna však bude, ako sa postaví k novému zmluvnému rámcu únie a reforme európskeho rozpočtu. Brusel sa môže obávať (azda aj celkom oprávnene), že príde netrpezlivý a hlučný diskutér.
Zmenu tónu možno tiež očakávať vo vzťahoch s USA. Replika blízkych vzťahov Blair -- Bush nie je možná -- Bush končí v Bielom dome definitívne o rok a pol. Najmä s ohľadom na domáceho voliča sa bude Brown nepochybne usilovať rýchlo urobiť hrubú čiaru, aká sa len bude dať, najmä v súvislosti s debaklom v Iraku.
No Brown je rovnako ako Blair presvedčený o nutnosti umlčať hrozbu Al-Kajdy a zabezpečiť národnú bezpečnosť. Bude to však vyžadovať veľkú obratnosť v zahraničnej politike. Ďalšou záležitosťou, ktorá zamestnáva poradcov Browna, je postoj k vojne v Iraku v kontexte s avizovaným odchodom britského kontingentu z Basry. Táto téma by mohla dominantne poznačiť začiatok jeho premiérovania, a to by bola voda na mlyn Cameronovi. Záver: Brown sa bude s najväčšou pravdepodobnosťou odlišovať od Blaira práve menšou pozornosťou k zahraničnej politike.
Priorita: vyhrať voľby
Ústredným politickým argumentom Browna je, že štát sa musí angažovať, aby bola Veľká Británia pripravená čeliť výzvam 21. storočia. Predovšetkým to znamená dobrý vzdelávací systém, investície do vedy a vysokého stupňa kvalifikácie (najmä mladých ľudí prichádzajúcich na pracovný trh) a správna dopravná infraštruktúra. Jeho jasnou ambíciou je víťazstvo v budúcich parlamentných voľbách, ktoré budú najneskôr na jar 2009. K vyhláseniu predčasných sa zrejme odhodlá až v čase, keď bude mať pocit, že mu ľudia chcú dať šancu.
Práve týmto smerom začínajú labouristi vyvíjať väčší atak na Camerona. Brown je v ekonomických otázkach "ťažká váha", ktorá stelesňuje "podstatu", zatiaľ čo jeho oponent je "mušia váha" a z jeho strany ide v oblasti ekonomiky skôr o prezentáciu "štýlu". V každom prípade toryovci už dnes odmietajú niektoré poučky thatcherizmu a v podstate akceptujú aj určitú formu podielu účasti štátu na riadení spoločnosti. Cameron napríklad dnes súhlasí s terajšími výdavkami na štátne zdravotníctvo. Tvrdí ale, že štát nemôže riešiť každý problém. Preto existuje možnosť využiť určitý profit z ekonomického rastu na budúce škrtanie daní, a to je práve to, čo Brown odmieta.
Veľká Británia vstupuje do obdobia politických očakávaní. Odchodom Tonyho Blaira sa končí dekáda dominancie jedného muža a jednej strany. Po Nemecku a Francúzsku stojí aj Veľká Británia pred výzvou novej éry.
Michal Rašo, ekonomicko-politický analytik