Dokážu svetové vlády udržať globálnu ekonomiku mimo dosahu hlbokej a dlhej depresie? Ešte pred tromi mesiacmi by som bez pochybností povedal, že áno. Teraz si už nie som taký istý. Problém spočíva v tom, že ani vlády si nie sú isté, čo majú robiť. Počas dvoch storočí bol postupne vypracovaný štandardný zoznam toho, čo v prípade finančnej krízy robiť, tak, aby sa predišlo hlbokej a dlhodobej depresii; pričinili sa o to guvernér Bank of England Cornelius Buller v roku 1825, šéfredaktor časopisu The Economist Walter Bagehot počas viktoriánskej doby a ekonómovia Irving Fisher, John Maynard Keynes, Milton Friedman a veľa ďalších.
Kľúčový problém v takýchto časoch spočíva v tom, že investori hľadajú bezpečné, isté a likvidné aktíva, ktorých cena je však príliš vysoká, zatiaľ čo dopyt po aktívach, ktoré podporujú a financujú produktívny kapitál ekonomiky, je príliš slabý. Samozrejmým riešením pre vlády je tvorba ďalších peňazí, aby sa dopyt po bezpečných, istých a likvidných aktívach uspokojil.
Ako rád hovorieval Keynes: "Nezamestnanosť vzniká..., pretože ľudia chcú modré z neba" - bezpečné, isté a likvidné aktíva. "Nie je možné zamestnať, keď objekt túžby (teda peniaze) nemožno vytvárať a dopyt po ňom nie je jednoduché utlmiť. "Riešením je presvedčiť verejnosť, že pozemská modrá (t. j. bankovky tlačené centrálnou bankou) je prakticky to isté, a mať výrobnú pozemskú modrú (t. j. centrálnu banku) pod verejnou kontrolou..."
Skupovaním štátnych dlhopisov za hotovosť môže centrálna banka uspokojiť dopyt a zraziť cenu peňazí. Keď neexistuje previs dopytu po hotovosti, nebude existovať ani previs ponuky dlhopisov a akcií, ktoré podporujú a financujú produktívny kapitál ekonomiky. Prvým bodom v zozname toho, čo robiť počas finančnej krízy, je preto expanzívna menová politika vykonávaná centrálnou bankou skrz operácie na otvorenom trhu.
Pred tromi mesiacmi som tvrdil, že expanzívne menové operácie na voľnom trhu, ktorých cieľom je zachovať počas poklesu konštantné celkové nominálne výdavky, schvaľujú okrem malej a nevyrovnanej okrajovej skupiny všetci ekonómovia, a mal som pravdu. Tiež som sa nemýlil, keď som vyhlásil, že všetci ekonómovia okrem malej a nevyrovnanej okrajovej skupiny schvaľujú záruky centrálnych bánk za systémovú stabilitu s cieľom predísť tomu, aby sa riziko kolapsu platobného systému stalo faktorom prvého poriadku, ktorý by dopyt po hotovosti vytláčal na neprirodzené úrovne.
Problém nastáva, keď sa ukáže, že expanzívna menová politika vykonávaná operáciami na otvorenom trhu a garancie centrálnych bánk za poriadok na trhoch nestačia. Ekonómovia sa nezhodnú na tom, kedy, za akých okolností a v akom poradí by vlády mali ísť za tieto prvé dva body na zozname opatrení.
Mali by sa vlády predajom dlhopisov pokúšať zvyšovať rýchlosť obehu peňazí, a tým zdvihnúť krátkodobé úrokové sadzby? Mali by dávať prácu nezamestnaným priamo alebo nepriamo tým, že urýchlia výdavky alebo rozšíria paletu vládnych programov? Mali by sa výslovne zaručiť za pasíva alebo niektoré triedy aktív veľkých finančných ústavov? Mali by nakupovať aktíva za ceny, ktoré sú podľa ich presvedčenia nižšie ako ich dlhodobá hodnota, alebo skupovať aktíva, s ktorými súkromní investori nie sú ochotní obchodovať, alebo aj s prirážkou nad ich pravdepodobné dlhodobé hodnoty? Mali by vlády rekapitalizovať alebo znárodňovať banky? Mali by pokračovať v tlačení peňazí aj po tom, čo sa vyčerpá ich schopnosť operáciami na otvorenom trhu pumpovať do ekonomiky ďalšiu likviditu, čo sa práve teraz deje v Spojených štátoch aj inde?
Pred tromi mesiacmi som povedal, že nad týmito otázkami panuje značná nezhoda, ale dve veci sú jasné. Po prvé, nemáme dostatok vedomostí o tom, kedy, za akých okolností a v akom poradí by sa vlády k týmto bodom z výpočtu opatrení mali uchýliť.
Po druhé, skúšať kombinácie týchto opatrení - trebárs i kombinácie mätúce a náhodné - je lepšie ako nerobiť nič. Všetkých päť najprednejších ekonomík sveta počas veľkej hospodárskej krízy zaviedlo vlastné mätúce a náhodné kombinácie politík menových, finančných a bankových stimulov a čím skôr tak urobili, čím skôr každá z nich začala svoj vlastný nový údel, tým lepšie. Japonsko a Británia so svojimi opatreniami začali v roku 1931. Nemecko a USA začali v roku 1933. Francúzsko čakalo až do roku 1936. Japonsko a Británia sa z veľkej hospodárskej krízy uzdravili ako prví a najrýchlejšie, Nemecko a USA nasledovali so značným odstupom a Francúzsko zostalo na chvoste.
Záver, ktorý z toho vyvodzujú, hovorí, že by sme mali vyskúšať kombináciu všetkých opatrení z nášho zoznamu - od kvantitatívneho menového uvoľňovania, cez garancie, odkúpenie, rekapitalizáciu a zoštátňovanie bánk, až po priame výdavky a dlhové emisie - a zároveň zaistiť, aby sme tak dokázali postupovať rýchlo a v dostatočne rozsiahlom meradle, aby to zabralo. Napriek tomu počúvam, že nádej na to, že sa v USA tento rok podarí získať viac peňazí na ďalšie kolo fiškálnej stimulácie, sa blíži k nule, a že to isté platí pre nádej na to, že sa tento rok podarí získať viac peňazí na intervenciu do bankovej sústavy v miere presahujúcej americký Program sanácie problémových aktív (TARP).
Existuje 80-percentná šanca, že čakať až do roku 2010, aby sa videlo, ktoré politiky budú vyzerať vhodne, nebude mať katastrofálne dôsledky. To však znamená, že existuje 20-percentná šanca, že to bude mať katastrofálne dôsledky. A je potrebné poznamenať, že USA sú najpriebojnejšie a najdisciplinovanejšie zo všetkých popredných vlád.
J. Bradford DeLong, bývalý námestník ministra financií USA v Clintonovej vláde, vyučuje ekonómiu na Kalifornskej univerzite v Berkeley.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org