Po augustovom zvrate Pražskej jari dvadsaťjeden rokov trvalo čakanie na rok 1989 a dvadsať rokov trvá čas po zmene režimu v novom formáte politických a ekonomických vzťahov. Po 68. roku komunisti podrobovali inkvizičným praktikám komunistov, v 90. rokoch komunistov defenestrovali nežní revolucionári.
Z ilúzií reformátorov v roku 1968 a revolucionárov z rodu VPN sa vystavujú na obdiv už len pôvodné iskry zámerov a nádeje. Šesťdesiatosmičkárom pripisuje dnešná pravica rovnako zločinecký pôvod ako zodpovedným za komunistické vládnutie a akoby na revanš súčasná politická garnitúra so 40-percentnou preferenciou respondentov vydala priam kliatbu na svojich predchodcov z garnitúry pravice, ktorí odkaz novembra prekovali na členstvo v EÚ, NATO a Slovensko na akceptovaný demokratický štát. Ale ako udržať pohľad na reálny stav v reálnom (retro)čase, keď už pár rokov po usadení ekonomiky krajiny do normálnych vzťahov sa falšujú aj dejiny, na ktorých vyschol atrament iba včera? Je sa čomu diviť, keď sa zvrátená logika a falošná optika aplikuje na vizionárov Pražskej jari?
V úzkostiach ideí
Dvetisíc slov boli individuálnym aktom latentného antikomunistu, iskra zapálila vatry, ktoré čoskoro zahasili vojenskou pomocou partajní normalizátori. Intelektuálnym jadrom Pražskej jari však bola elita sklamaných a oklamaných komunistov. Z nich sa grupovali reformisti, neskôr disidenti a iné voči strane i štátu nelojálne osoby. Ľavica bola motorom protestov v danom roku na celom svete, tá však nemala skúsenosť Východoeurópanov z komunistického vládnutia. J. P. Sartre bol oddaným hlásateľom marxizmu aj v čase, keď cezeň aplikovaná prax v totalitných krajinách signalizovala totálny debakel ideí komunistického utopizmu. Jacek Kuroň vstúpil už ako pätnásťročný do komunistickej strany, komunistami boli obaja rodičia Adama Michnika. V knihe Marka Kurlanského 1968. Rok, ktorý otriasol svetom, rezonujú navlas podobné hnutia, protesty a lokálne procesy v mnohých krajinách sveta. Ibaže: vo východnom bloku boli protisocialistické protesty a v západných krajinách demokracie sa protestovalo proti kapitalizmu. V Poľsku však neotriasali dejinami len intelektuáli, študenti v univerzitných campusoch, ale neskôr robotníci gdanskej lodenice v rodnom sídle Solidarity. A už na jar 1989 v slobodných voľbách vyhrala Solidarita nad komunistami v pomere 10:1.
Cez zemeguľu sa krížom-krážom valili lavíny nespokojnosti, keď sa Moskva rozhodla urobiť poriadky v tejto ľudovej tvorivosti študentov, intelektuálov, poľských robotníkov a československých obrodárov. Treba si všimnúť, že sa to (na dvadsať rokov) aj podarilo, lebo po invázii do Československa sa zmohol svet iba na prejavy solidárnej ľútosti. Ľavica po vzore H. Marcusa vytriezvela z marxistickej eufórie, ale nezmúdrela, lebo čo bolo predtým, nešlo hodiť len tak za chrbát. Ľavica na Západe včera, ba ani dnes, nie je to isté, ako bola ľavica v komunistických štátoch, ktorej rezíduá sú stále infekčné.
V päťdesiatych rokoch bolo vidieť svetlou perspektívou ľudstva uveličeného Pabla Picassa, ako pózuje pred portrétom Stalina a nejedna celebrita bola fascinovaná socialistickými ideami. Povojnová ľavica trpela ilúziami vo všetkých štátoch východného bloku. Krátky čas boli u nás komunistami Milan Kundera, Jaroslav Seifert a desiatky popredných intelektuálov. Jeden z najtvrdších intelektuálnych odporcov totalitného režimu profesor Václav Černý píše, že "důvody mého rozchodu se stalinským revolučním socialismem byly základně a zásadně mravní. Socialistou jsem byl od mládí..." A čo taký Ladislav Novomeský, ktorý keby bol veršoval v niektorej reči západných krajín, mohol sa stať aj nobelistom. Osobné dejiny ľudí bývajú aj ich osobným fiaskom, niekedy.
To, že nemožno reformovať komunistický režim, sa spočiatku prevažnej väčšine ľudí nejavilo tak nereálne, ako sa to traduje dnes v optike nehistorických pohľadov. Šesťdesiate roky boli priam zjavením rozsiahlych možností zmien v rámci daného režimu, ukázali možnosti voľby vo sfére voľnosti myšlienkových prúdov a ideových alternatív. V človeku sa v legendárnom roku protestov nabudil pocit, že je znova v hre. Bola to však len výnimočná medzihra v dlhej tragickej dráme ako priameho dôsledku povojnového rozdelenia Európy na Východ a Západ.
Dubček a Havel
Je paradoxom, v dejinách sa to stávalo, že ikonou obrodného procesu sa stal intelektuálne nie veľmi podkutý Alexander Dubček a jeho aureola križiackeho bojovníka pretrvala aj potom, keď podpísal moskovský dokument kapitulácie. Po tejto rezignácii však sám nebol schopný zopakovať Galileov truc (že je to predsa len inak), no štátostrana spravila z neho martýra tým, že ho izolovala od spoločenského života a azda aj proti jeho vôli mu nedovolila po tureckej anabáze ani latentne kolaborovať s mocou. Kým však Dubček vegetoval mimo hry ako bývalý najvyšší stranícky politik, Havel svojím intelektuálnym bohatstvom, ale stále len ako disident dobrovoľník, dokázal oznamovať posolstvá, ktoré vo svete rezonovali. To sa od Dubčeka nedalo očakávať, hoci talianska ľavica ho v rozhovoroch k určitým intelektuálnym výkonom vyprovokovala. Zostal však morálnou autoritou, bez ktorej by bol rok 1968 vyzeral ináč. Tragickým nedorozumením bolo stavať po prevrate jedného proti druhému. Obaja generovali svoje osudy z rôzneho pôvodu: Havel syn kapitalistu, Dubček podkutý politickou školou a praxou Moskvy. To nešlo nikdy spojiť, ale rešpektovať áno. A to sa nedarí ani v našich časoch, keď potom, ako bol Dubček priam osobným guru odporu proti spôsobu vládnutia strany, súčasná pravica ho div nereinkarnovala do podoby spolunositeľa zodpovednosti za zločiny režimu.
Čítal som nedávno v jednom denníku priam inkvizičnú nenávisť známeho komentátora pod titulom Komunisti komunistom. Hendikepom autora je jeho dátum narodenia. U neskôr narodených sa na ich empatiu nemožno spoliehať, ani na to, že minulosti poskytnú milosť historického pohľadu. V merite komentára išlo o to, že súčasní Ficovi "komunisti" chcú odškodniť postihnutých komunistov. Hoci za dvadsať rokov prišli režimom zavrhnutí bývalí straníci o pekné čiastky a z diskriminovanej mzdy sa vypočítal aj ich dôchodok, no čert by to bral, keby rovnako a primárne nevedel štát odškodniť prenasledovaných a ponižovaných od roku 1948. To sa však napravilo v júli prijatou novelizáciou zákona o odškodnení politických väzňov bývalého režimu. Lenže treba pochopiť aj motívy prebudených, ktorých príslušnosť k strane je hriechom mladosti, ale aj dôsledkom povojnovej reality, ktorú naprogramovali jaltské a iné dohody veľmocí.
Zmyslom výročí by nemali byť pokusy slepo si vybavovať účty s minulosťou. Boli sme, ako dejiny sú a všetci nesieme na chrbtoch bremeno našich dejín. Dnes je nám ľahko sa čudovať so Senecom, ako sme mohli nechápať veci také zrejmé. Zrejme už v časoch pred naším letopočtom sa bolo čomu čudovať pre nepochopenie vecí takých zrejmých.
Povojnové videnie sveta nezodpovedá tomu, ako sa javí to isté dnes. Benešove dekréty neboli ani v súvekých reáliách spravodlivé, ale tak sa to premietlo do protokolov v Jalte a na odsun Nemcov a Maďarov figuruje súhlas víťazov. Podiel víťazných veľmocí po porážke Hitlera na osudoch krajín vo východnom bloku je síce pochopiteľný, ale aj neospravedlniteľný. Stratégia víťazov smerovala len "pro domo nostra" a na 44 rokov sa zabetónovalo povojnové status quo. Jeho následky pociťujeme aj po dvadsiatich rokoch obracania sa na demokratov.
Tibor Ferko, publicista