Americký Oscar je šialenstvo na jednu noc, pre vyvolených ešte pár týždňov slávy a po rokoch už len nostalgia. Takto to bolo aj s Obchodom na korze (1965), prvým československým oscarovým filmom. Vznikol podľa predlohy pôvodom Slováka z Humenného Ladislava Grosmana. Prvý z dvojice režisérov Ján Kadár -- Elmar Klos sa síce narodil v Budapešti, ale vyrastal v Rožňave. Vo filme okrem Poľky Idy Kaminskej hrali len slovenskí herci a Oscara bol hodný aj výkon Jozefa Krónera v role Tona Brtka.
Najnovší oscarový film so slovenskými koreňmi je Diablova dielňa, ktorú nakrútili podľa zápisov Slováka Adolfa Burgera. Film editovali v Rakúsku, no Burgerovu knihu na Slovensku ešte nevydali...
Aj toto dielo, ktoré vystúpilo až na filmový olymp, si užije niekoľko týždňov či mesiacov zaslúženej slávy a o rok mu zostane reklamná ciacha už iba na plagátoch. Lebo tak je to s každým ocenením. Čo však zostáva, a to je aj prípad týchto dvoch filmov, do ktorých dýchla duch slovenská inšpirácia, je akási smutná až tragická retrománia. V prvom prípade nám film neprestal pripomínať páchanie zločinu na Židoch u nás doma, druhý príbeh je aj o pretrvávajúcom strachu z fašizmu -- otvorene o tom hovorí autor knihy, keď sa pýta, či pozná niekto niekoho, "kto by chcel na Slovensku vydať moju knihu?" (Sme 28. 2.).
Autorove neskrývané obavy nemajú ďaleko od horúcej prítomnosti, keď politológa Grigorija Mesežnikova neokrôchane napadol na bratislavskej ulici homo bestia. Kolkocký z Obchodu na korze je stále prítomný nielen ako literárna fikcia, ale tiež reálne jestvujúca hrozba. Ani strach Adolfa Burgera nemôžeme brať len ako osobný, keď akosi nevie stráviť spomienku na koncentračný láger v Sachsenhausene inak ako vydaním svedectva. Tým sa totiž ešte neuzavrie táto kauza ako extrém bezohľadnej vykynožujúcej vojny. Treba sa ešte pozastaviť pri takej povojnovej "konsolidačnej" aktivite, ktorá má na rováši to, že v Poprade Burgerovu matku "gardisti po oslobodení nechali zabiť". Pri takomto konštatovaní už ani Oscar nemá lesk. V Talmude sa píše, že pravda nie je pod povrchom, pod ním je ďalší povrch.
Nie je to na utíšenie našej aktuálne pociťovanej mravnej biedy, ale dnešný antisemitizmus nie je slovenská špecialita. V roku 2002 dostal literárneho Oscara -- Nobelovu cenu za literatúru -- Imre Kertész za román Bezosudovosť. Príbeh mladého človeka v Osvienčime. V tom istom roku vydal knihu Magvetö v náklade 190-tisíc výtlačkov. Film podľa tejto knihy už taký úspešný nebol. Hoci Kertészovo memento zvučne rezonovalo v literatúre i spoločnosti, v kruhoch krajnej (aj literárnej) pravice priam explodovala provokačná otázka, kedy dostane Nobelovu cenu Maďar?
Nie je vôbec náhoda, že si Americká filmová akadémia či švédska Nobelova nadácia tak veľkolepo všímajú výnimočne spracované osudy Židov. Nie je to totiž o minulosti. Aj u nás sme si obidva ocenené filmy všimli skôr preto, že boli aj so slovenskou účasťou, ale vôbec už nie preto, že to bolo aj na náš účet.
Tibor Ferko, publicista