Ak by v Poľsku a Maďarsku padli bankové pobočky rakúskych a talianskych matiek (z centier dostávajú, pochopiteľne, čoraz menej finančnej podpory), grécky scenár by bol v našej zemepisnej šírke o niečo pravdepodobnejší. Približne 120 miliárd eur, potrebných na rekapitalizáciu bankového sektora v strednej a vo východnej Európe, štáty ani matky teraz nemajú. Lídri Európskej únie tak musia na londýnskom stretnutí G20 presadiť zdvojnásobenie rozpočtu Medzinárodného menového fondu, ktorý by tak mohol postkomunistickým štátom, našťastie s výnimkou Slovenska, ktoré to zatiaľ nepotrebuje, pomôcť. Vo Varšave a v Budapešti situáciu zatiaľ upokojuje nezvyčajná finančná pomoc Európskej centrálnej banky, v ostatných postkomunistických krajinách mimo eurozóny sa však nepochybne diskutuje o dočasnej kontrole odlevu kapitálu. Zmiernili by sa tak starosti s padajúcimi menami (a platobnou bilanciou), ktorých pridanou hodnotou by za iných okolností bol aspoň lacnejší vývoz. Teraz však svetový obchod kolabuje, takže je to jedno. Pobaltské štáty a spol. sa potenciálne nemusia báť ani toho, že sa vďaka ,,ekonomickej represii" zastaví ďalší prítok kapitálu, lebo sa tak už stalo. Keď sa ich ekonomiky skonsolidujú, čo sa stane, iba ak veľké štáty odolajú domácemu tlaku a potlačia ekonomický nacionalizmus, tok kapitálu znovu uvoľnia. Zároveň svetových politikov v Londýne navedú na kurz prísnejšej kontroly pravidiel svetového obchodu, a to aj so sankciami, ako výnimočne správne zdôrazňuje francúzsky prezident Sarkozy. Tento tlak strednej a východnej Európy, plynúci z pudu sebazáchovy, by urýchlil nevyhnutné reformy, ktoré globálny finančný systém potrebuje a naštartoval tak fázu, ktorú akademické elity optimisticky nazývajú novým Bretton Woods.
Milan Šebo, World Press OnLine, Londýn