Nikomu sa ani v najfantastickejších snoch nezjavilo, že pre toho, kto bude pri kormidle "karpatského tigra" na sklonku prvého decénia 21.storočia, to bude bingo. V septembri 2004 na úrade vlády, ministerstve financií či v NBS a najmä ani v opozičných parlamentných laviciach nikto netušil, že o štyri roky začne globálna kríza valcovať nielen USA, Britániu, Island ale aj Írsko, Nemecko, Francúzsko, že kríza bude mlieť banky, investičné fondy, kosiť ekonomiky rad - radom. Nikomu sa nesnívalo, že fixácia koruny na euro o štyri roky zabráni "infarktu" slovenskej ekonomiky. Ak by niekto v novembri 2005, keď sme vstúpili do ERM II, prognózoval, že za jedno euro dostaneme jednu britskú libru, tak by ho považovali za makroekonomického hlupáka a pravicového populistu. Dnes sa k euru ako ku lieku na finančnú krízu začínajú hlásiť britskí menoví izolacionisti, euroskeptickí Česi, reformami "prefackaní" Poliaci a aj zbankrotovaní Islanďania.
Dzurindu a Mikloša po ohlásení slovenského záujmu vstúpiť do eurozóny najviac zosmiešňovali vtedajší propagátori slovenských holých zadkov v Európskej únii, tí istí, ktorí vo svetle novoročných ohňostrojov okázalo a štátotvorne vyťahovali prvé eurobankovky z bankomatov. Sú to tí istí, pre ktorých bolo euro ešte v roku 2007 obrovským bubákom. Žiaľ ich terajšia euroradosť je len z núdze cnosť, nie bazálna strategická orientácia. Nie, nemyslím si, že Mikuláš Dzurinda s Ivanom Miklošom videli v krištáľovej guli všetky detaily budúcnosti sveta , ale určite kvalifikovane tušili, že z tunela reforiem sa dostaneme rýchlejšie, keď na jeho konci sa bude lesknúť euro. Slúži ku cti guvernérovi NBS Ivanovi Šramkovi, že včera, aj keď mohol, tak na to nezabudol.
Peter Turčík