Podstatnou oporou pri zvýšení cien elektriny medzi výrobcami a dodávateľmi na jednej strane a veľkoodberateľmi na druhej strane je výška ekonomicky nevyhnutných nákladov a primeraného zisku pri výrobe a distribúcii elektrickej energie. Zvýšenie cenovej prirážky distribučných podnikov asi o 100 % je neodôvodnené, najmä ak si uvedomíme, že zamestnanci tu dostávajú ročne 15 platov, kým väčšine zamestnancov sa môže aj o 13. plate len snívať. Do ekonomicky nevyhnutných nákladov asi tiež nemožno zaradiť značné náklady na marketing, ktoré sú v podmienkach monopolu nezmyselné. Sem patria napríklad náklady marketingových útvarov na čele s riaditeľmi poberajúcimi zmluvné platy. Ďalej sú to investičné a prevádzkové náklady luxusných obchodných kancelárií zriadených vo všetkých väčších mestách. Treba si jasne povedať, že tieto štátne inštitúcie sú vo svojej podstate socialistickými podnikmi, ktoré prevzali z trhových princípov len to, čo sa im hodilo z pohľadu osobných záujmov a pre vytvorenie akéhosi moderného klišé. Napríklad v Nemecku si nielen veľkoodberateľ, ale aj každá domácnosť môže bežne vybrať zo šiestich dodávateľov elektriny. Domácnosť si môže tiež vybrať na pranie ten deň v týždni, keď je elektrina najlacnejšia, o čom sa môže vopred informovať. Takáto situácia, žiaľ, u nás v najbližších rokoch nehrozí, a to ani u veľkoodberateľov. Preto som presvedčený, že výšku ekonomicky nevyhnutných nákladov na výrobu a distribúciu energií môže najobjektívnejšie určiť len medzinárodná audítorská firma tak, ako to bolo v prípade Slovenskej televízie. Vo svete je dávno overené, že sa to oplatí, lebo získané úspory podstatne prevyšujú cenu auditu. Potom už zostáva len často opakovaná otázka, či chceme reformy aj robiť alebo len o nich hovoriť. Zvýšenie cien energií považujem za unáhlené a nezodpovedné.