Názov pre nasledujúcich pár riadkov som si zámerne požičal z rovnomenného amerického sci-fi filmu. Patrím do generácie, ktorá síce nepotrebuje žiadny stroj času na to, aby sa mohla presunúť do minulosti, ale bude si napriek tomu stále klásť otázky, či rozdelenie spoločného štátu Slovákov a Čechov bolo naozaj jediné a najlepšie riešenie našich problémov. Keď už nič iné, tak aspoň pohľad na osud hlavných aktérov rozdelenia desať rokov po, by mal byť prinajmenšom varovaním pred možným opakovaním scenára tejto dejinnej epizódy. Obaja by totiž radi ukončili svoju politickú kariéru na poste prezidenta. Václav Klaus si to bude môcť overiť už onedlho -- éra prezidentovania Václava Havla v Česku sa vo februári definitívne končí. Teoreticky sa o to môže o rok neskôr pokúsiť aj Vladimír Mečiar.
Autori učebníc dejepisu o tomto období to zrejme nebudú mať ľahké pri opisovaní udalostí a úloh, ktoré v nich obe postavy zohrali. Desať rokov "po", sa čoraz viac ukazuje, že obaja neboli žiadnymi spolutvorcami politiky, ale len jej vykonávateľmi. Dnes sa totiž už ťažko budujú legendy o politike a jej predstaviteľoch v konkrétnom čase. Žije príliš veľa svedkov a je viac než dosť prameňov, ktoré môžu podať svedectvo. Bol to miestami tristný pohľad na ich kroky bez ohľadu na fakt, že pri spomienke na niektoré udalosti sa dodnes mnohým zatajuje dych. Jednou z kľúčových bolo rozhodnutie o rozdelení spoločného štátu a spôsob, akým sa to "obom národom oznámi". Je historickou pravdou, že ani jeden relevantný politický subjekt po novembri 1989 rozdelenie spoločného štátu nikdy a nikde programovo nenastolil. Na Slovensku však tiež nikto nevedel o tom, že v Prahe sa rozdelením už od jari 1992 veľmi intenzívne zaoberalo viacero skupín a odborníkov. Dni a týždne ukazovali čoraz viac ako sa improvizuje, ako sa namiesto jasnej politiky čoraz viac iba reaguje na to, čo prinášala ulica. Odvahu rozdeliť spoločný štát nemal navonok nikto. Najlepšie sa to ukázalo vtedy, keď sa objavilo slovo referendum. Tak v Prahe, ako aj v Bratislave, sa ho zľakli. Prevážil oportunizmus chvíle. Prišiel čas scenára "ať si jdou", ktorý otváral pre Prahu celý rad výhod a pre Slovensko, naopak, len ťažkosti a komplikácie. Nikto nepripúšťal, že sú to krátkodobé a pominuteľné benefity, ktoré môže vývoj onedlho zmeniť. Dnes sa máme všetci zmieriť s názorom, že rozdelením sme predišli mnohým komplikáciám a možným rizikám -- ba dokonca aj akejsi balkanizácii pomerov. Ale neospravedlňujeme tým práve priemerných a podpriemerných politikov, ktorí nám pred očami zahrali divadielko -- frašku o tom, ako ľahko sa dá rozdeliť jeden štát? Pri sledovaní historickej reportáže českej televízie o rozdelení a pohľade na osoby, ktoré v roku 1992 rozhodovali o zániku Česko-Slovenska, nám odstup času umožňuje vidieť, aká malosť, prízemnosť, utilitarizmus a bezhraničný oportunizmus sprevádzali jeho zánik. Príliš ľahko sme sa tohto štátu vzdali. Nasledujúce roky len ukázali, že s rovnakou ľahkosťou sme sa neskôr vzdali slobody zodpovedne rozhodovať aj o ekonomike a jej transformácii. Desať rokov po rozdelení je však nádejou, že sa môže niečo zmeniť k lepšiemu. Aktéri rozdelenia spoločného štátu a budovatelia hraničných priechodov odchádzajú do minulosti. Báli sa v roku 1992 referenda pred rozdelením, ktoré by im určite riadne skrížilo ich plány a tajné dohody. Paradoxne, oba štáty budú musieť onedlho predsa len uskutočniť referendum, ktoré tieto hranice, dúfajme, odstráni. Bude to referendum o vstupe do EÚ. Na rozdiel od zbabelých politikov v Česku a na Slovensku v roku 1992 chce totiž dnes Európska únia jasne vedieť, aký majú názor na členstvo v únii obyvatelia -- voliči, každej kandidátskej krajiny.
StoryEditor