Nedeľný teroristický útok v Istanbule je najväčším atentátom v Turecku od novembra 2003, kedy islamské radikálne hnutie zaútočilo v Istanbule na synagógu a britské zastupiteľstvo. Posledný útok je dobre načasovaný, v pozadí sú totiž vážne súdne spory, ktoré o mnohom môžu rozhodnúť.
Keďže právnická kolegialita nie je len slovenskou výsadou, tureckí ústavní sudcovia asi generálneho prokurátora Yalcinkaya, ktorý chce zakázať vládnucu Stranu spravodlivosti a rozvoja (AKP), verejne nezhodia. Nemôžu mu síce vyhovieť úplne, lebo premiér Erdogan získal minulý rok 47 percent. Navyše robí rozumnú zahraničnú politiku (okrem iného je neoceniteľný vyjednávač na Blízkom východe), zdvihol príjmy chudobným roľníkom a získal si armádu, ktorej uvoľnil ruky v boji proti kurdským separatistiom. Kompromisom preto môže byť zrušenie štátneho financovania politických strán, čo ročne predstavuje desiatky miliónov dolárov a logicky skomplikuje činnosť strany v budúcnosti.
Antisekulárna nálepka v Turecku populárna nie je, môže odplašiť sponzorov a premiér by mal preto pritlačiť na svojich regionálnych lídrov, aby boli voči alkoholu umiernenejší a dohovorili lekárom-ženám, že vyšetrovať mužov nie je nič nemravné. Krajina s európskymi ašpiráciami by takisto nemala pripustiť, aby sused kontroloval suseda, či sa počas ramadánu skutočne postí.
Okrem Yalcinkayovho úsilia chrániť výdobytky sekulárnej ústavy, ktoré charakterizuje tureckú politickú krízu (plynúcu z hodnotového boja medzi vzdelanými elitami v Istanbule a Ankare a vidieckym elektorátom AKP), je v hre aj ďalší súdny proces. Takmer 90 obžalovaných z radov penzionovaných generálov, zástupcov médií, akademickej obce aj obchodu čelia obvineniu, že chceli zvrhnúť vládu prostredníctvom násilných akcií, tak aby pomery síl v krajine zmenila opäť armáda, štvrtýkrát od roku 1960. Nedeľný teroristický útok v Istanbule, načasovaný na proces s AKP, do tohto scenára zapadá, hoci sa k nemu zatiaľ nikto neprihlásil.
Vriace Turecko ostáva na hraniciach prešľapujúcej únie, či sa to jej obyvateľom páči alebo nie. Ktovie kedy stratégom v Bruseli, Berlíne, Paríži, či Londýne napadne nasmerovať energiu tureckej inteligencie, umiernených islamistov, sekulárnych obchodníkov aj chudobných roľníkov na jasný harmonogram a kritériá vstupu do Európskej únie. Stabilite nielen Turecka, ale aj celého kontinentu by to pomohlo určite viac ako nekonečné debaty o šatkách na univerzitách.
Milan Šebo, korešpondent Business Press Online, Londýn
StoryEditor