V zákone o pamäti národa si parlament prisvojil rolu sudcu a rozhodol o vine či nevine občanov, uvedených v registroch Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Koho evidovala ŠtB v určitých kategóriách, ten bol označený za spolupracovníka tajnej polície. Verejnosť takého občana pokladá za udavača. Napriek tomu, že bolo zverejnených viacero dôkazov o nehodnovernosti evidencií ŠtB.
V minulých dňoch boli predložené na tlačovej konferencii ďalšie poznatky o falšovaní dokumentov ŠtB. Sú uvedené v spisoch inšpekcie federálneho ministra vnútra o kontrole na XII. Správe ZNB (ŠtB) v Bratislave v polovici 80. rokov. Inšpekcia zistila, že časť vysokých dôstojníkov ŠtB boli obyčajní opilci a podvodníci. Príslušníci ŠtB vypovedali, ako nadriadení pili po celé dni až do nemoty, najviac pri riadení akcií, ako museli odovzdávať náčelníkom peniaze v hotovosti a vyúčtovať ich na odmeny a pohostenie agentov, ako sa falšovali verbovky, ako na "tajných spolupracovníkov, ktorí vlastne ani nevedeli, že mali s niekým spolupracovať, sa vykazovali správy a dokonca sa účtovali výdavky a odmeny".
Nuž, na každodenné popíjanie nestačili ani platy eštebákov. Opití náčelníci zbabrali akcie, ututlávali trestné činy, zakrývali bitky podriadených vo vinárňach -- po celé roky... Konšpiračné vily slúžili náčelníkom "na intímne styky s mladšími súdružkami zo správy (ŠtB)". Takí boli v skutočnosti poctiví ochrancovia socializmu, ktorí vraj po sebe zanechali iba spoľahlivé dokumenty.
Okrem plnenia politickej objednávky na zverejnenie registrov údajných spolupracovníkov ŠtB skúma Ústav pamäti národa najnovšie dejiny vedeckými metódami. Koncom minulého roka vydal mimoriadne zaujímavú monografiu o priamo románovej postave nedávnej minulosti (Medvecký, M.: Kauza Imrich Sucký -- spravodajské eso Slovenského štátu, ÚPN, 2007).
Na základe skúmania archívnych dokumentov, osobitných svedectiev, výpovedí a overených zdrojov, nám autor predkladá strhujúci príbeh vedúcej postavy tajnej polície z doby Slovenskej republiky 1939 -- 1945. Inšpektor Imrich Sucký bol vedúcim (proti)komunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB). Bol partnerom nemeckých bezpečnostných služieb, ale aj znalcom dôverných informácií o povojnových politikoch. Po vojne ho odsúdili na 20 mesiacov, hoci jeho podriadení dostali dvadsať rokov. Po februári 1948 emigroval do Viedne. Imricha Suckého uniesla v roku 1957 ŠtB do Československa, kde strávil vo väzení 11 rokov. Štátna bezpečnosť ho, samozrejme, neuniesla kvôli potrestaniu, ale preto, lebo vtedajší generálny tajomník KSČ Antonín Novotný chcel získať kompromitujúce materiály z vojnových čias na predsedu vlády Viliama Širokého. Preto aj Suckého po celé roky vypočúvali a zachovalo sa veľa protokolov z jeho vyšetrovania.
Zaujímavé poznatky získal autor monografie o archívoch ÚŠB a práci s konfidentmi. Koncom vojny vydal prednosta ÚŠB rozkaz, aby boli všetky dokumenty spálené. Rozkaz však nesplnili, pracovníci sa "rozišli", časť utiekla, časť čakala, čo bude. Dokumenty potom prevzala a využívala novozriadená Národná bezpečnosť. Iba podaktorí príslušníci ÚŠB si ukryli materiály z archívu a po prechode frontu prinášali spisy na sekretariáty nových vládnych strán... ÚŠB neviedla zvláštne zväzky na svojich konfidentov, ich hlásenia zakladala vo forme úradných hlásení do spisov osôb alebo objektov. ÚŠB neviedla ani zoznam svojich tajných spolupracovníkov. Spracovala iba jediný: zoznam konfidentov -- židov, tí museli byť evidovaní podľa rasovej legislatívy. Po vojne sa ukázalo, že mnohí rasovo prenasledovaní boli na zoznam zapísaní po známosti a za úplatky, lebo ako konfidenti dostali výnimky a zachránili sa pred deportáciami. Našťastie, po vojne neexistoval internet a nikto zoznam nezverejnil. Možno by boli horliví čističi spoločnosti údajných konfidentov -- židov aj povešali na kandelábre pri povojnových protižidovských pogromoch na Slovensku. Beztrestne, nikto za ne nebol potrestaný. Aj o tom prinášajú svedectvá historici v odbornom štvrťročníku Ústavu pamäti národa.
Hoci parlament schvaľuje každoročne slušný rozpočet pre ÚPN, zdá sa, že politici jeho práce čítajú zriedka, alebo nečítajú vôbec. Inak by sa z nich poučili.
Vladimír Ondruš, publicista, bývalý podpredseda vlády SR (1989 -- 1991)