Republikánsky senátor Joe Lieberman mohol spresniť, ktoré arabské štáty sa boja Iránu do tej miery, že žiadajú Washington o pomoc. Keďže tento svoj výrok nepodoprel žiadnymi citátmi vrcholných arabských predstaviteľov, proiránske parlamentné debaty v Kuvajte, otepľovanie vzťahov medzi Teheránom a Káhirou, ako aj vrcholné schôdzky medzi Iránom a štátmi Zálivu jeho slová spochybňujú. Je zaujímavé, že s tým išiel von, pretože bičovaním politického napätia na Blízkom východe tlačí ropu hore (paradoxne tým pomáha iránskym exportérom), čo americký spotrebiteľ príliš nepotrebuje. Ocenil by skôr nové právomoci pre Komisiu pre obchodovanie s komoditnými termínovanými kontraktmi (CFTC), aby mohla kontrolovať objemy obchodov s ropnými futures, a plnila tak konečne záväzky dané Kongresu. Nie je možné, že viac ako 70 percent týchto kontraktov držia spoločnosti, ktoré ropu nevyrábajú ani nespotrebúvajú, pričom cena, na ktorej sa dohodnú, je - až na malé výnimky - určujúca pre producentov. Znamená to viac ako zjavný posun cenovej kontroly od OPEC-u na Wall Street. Čo sa týka iránskeho jadrového programu, na toprepublikánov, zdá sa, nezaberajú ani upokojujúce zistenia vlastných tajných služieb, ani názor verejnosti, ktorá nechce ďalšiu vojnu. Zaujímavé je, že prieskumy ukazujú odpor proti invázii aj medzi americkou židovskou komunitou, ktorá by po neakceptovateľných Ahmadínedžádových výrokoch týkajúcich sa holokaustu a existencie štátu Izrael mala mať najväčšie obavy. Asi si na rozdiel od Liebermana uvedomuje, že podobne ako Chomejnímu po Saddámovom útoku v roku 1980 či Bushovi po 11. septembri aj iránskemu prezidentovi by po prípadnom americkom ataku popularita len stúpla a ešte viac by upevnil teokratický režim. K urýchlenej skutočnej výrobe jadrovej zbrane, prípadne k odstúpeniu od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní, by ho potom tlačil celý národ. Potom by sa už Teherán, podobne ako teraz India, ktorá prenájmom ruskej atómovej ponorky splnila cieľ byť schopná odpáliť odvetné rakety z pevniny, zo vzduchu aj z vody (zaujímavá môže byť reakcia Pekingu), nemusel otravovať s nejakými medzinárodnými inšpektormi. Ak je cieľom najsilnejšieho štátu sveta na Blízkom východe stabilita, ktorá sa logicky nedá dosiahnuť bez rešpektovania záujmov lokálnych lídrov, tak ju potom, aspoň podľa doterajšej rétoriky oboch kandidátov, dosiahne skôr Obama.
Milan Šebo, korešpondent World Business Press Online, Londýn