Schengenské hranice v línii s Ukrajinou sú síce pre nežiaduce persony nepriepustnejšie, ako boli v socialistickom bloku, ale nefungujú rušičky ako za oných čias, ktoré by prekazili alebo aspoň filtrovali nežiaduce správy zo Západu. Inšpirácií od susedov je dosť, a tak aj exponenti v nacionálnom brnení na Ukrajine sa vydali hľadať svojich predkov. Zatúlali sa až do Debrecína.
Podľa signatárov vyhlásenia ukrajinských nacionálnych organizácií nezodpovedá skutočnosti, že priestor, ktorý svojho času zabrali Maďari, bol "terra incognita", lebo -- ako pripomínajú -- staré nálezy dokumentujú, že na území Podkarpatska už v časoch 6. - 9. storočia boli slovanské osídlenia, ba aj Dobročing, Maďarmi premenovaný na Debrecen, je ukrajinské územie, na ktorom žijú potomkovia starých Ukrajincov.
Vyhlásenie publikované na internetovom portáli www.zakarpatjia.net podpísali (podľa maďarskej tlačovej agentúry MTI 4. marca 2008) lídri podkarpatských ukrajinských nacionalistických organizácií, niektorí poslanci užhorodskej samosprávy a univerzitní profesori. Táto aktivita je priamou reakciou aj na to, že Podkarpatská krajská rada uznala Rusínov ako národnosť. Údajne sa tým sleduje rozbitie ukrajinskej národnej jednoty, čo by následne poslúžilo silám, ktoré pod zámienkou autonómie menšiny chcú jej odtrhnutie od Podkarpatskej Ukrajiny. Údajne by na Ukrajine ani nebola rusínska otázka, keby za ňou nestáli sily usilujúce o separatizmus.
Protest nacionálnych exponentov vyzýva na zriadenie parlamentného vyšetrovacieho výboru, ktorý by preskúmal protiukrajinské aktivity príslušníkov maďarskej menšiny, ktorí vymieňajú dvojjazyčné miestne tabule za maďarské, vedľa ukrajinských zástav umiestňujú aj maďarské a na hrade v Mukačeve chcú postaviť symbol Arpádovcov -- 33 metrov vysokú sochu turula, ktorá by prečnievala ponad hrad.
Ako je vidieť, orbánovská nacionálna politika, ktorej horlivým kuriérom je Zsolt Németh, predseda zahraničného výboru parlamentu, zatiaľ len marginálne, ale "úspešne" sa uplatňuje nielen na území Sedmohradska, ovplyvňuje dianie na južnom Slovensku, ale zasahuje aj Podkarpatsko.
Na každú reakciu je však aj protireakcia. Nacionálny populizmus pestovaný doma nájde u susedov nielen svojich prijímateľov, ale aj svoju kópiu, ktorá má v domácom prostredí rovnako ladených "národných" aktivistov, ibaže ich nacionálna romantika funguje v opačnom garde. Historický romantizmus v umení bol reakciou na sklamanie zo stratených ilúzií. Posttrianonská politická trauma a blúznenie je o stratených ilúziách, ale aj o územiach.
V občianskom drese nemám problém považovať našich veľkomoravských predkov za starých Slovákov, hoci bez zmeny trvalého pobytu sa mojim rodičom štyrikrát a u mňa trikrát zmenilo štátne občianstvo. Aj to je charakteristické pre ľud, ktorý žije v Karpatskej kotline. No národná rozšafnosť a vedecký úzus historikov pri vymedzovaní pojmov a predkov nie je to isté. Takto nie je jedno ani to, či si zájde na exkurziu do dejín exponovaný predstaviteľ krajiny, alebo matičiar či iný patriot. Hoci sa Moravania neohradili proti tomu, že ich slovenský premiér unifikoval pod archetypom starých Slovákov, mohlo by byť nielen zábavné, keby sa dovolávali (podobne ako Ukrajinci Debrecína) nároku na miesta svojho pôvodu (a bohvaruj viac) v celom Ponitrí.
Pre všetky podobné reštitúcie národného pôvodu je spoločný a charakteristický ich dnešný nacionalistický rozmer. O minulosti však nemožno uvažovať z pohľadu prítomnosti.
Tibor Ferko, dramaturg a publicista