Veľa sa diskutuje o našich univerzitách a o bodoch, ktoré im niekto pridelil. Odvážiť váhu vedca sa stále nedarí. Objavilo sa viacero úvah na tému kvality našich univerzít, ba aj slovenskej vedy. Hľadajú sa nezvratne platné kritériá kvality. Také zrejme vôbec neexistujú. Podľa mňa je zle, keď je práca nepodnetná, to znamená, ak nevyprovokuje ani chválu a ani hanu či spory.
Naozaj sa treba veľmi vážne zamyslieť nad rebríčkami, ktoré nám poskytujú rôzne ratingové agentúry. Ľahko vieme odmerať šírku izby, lebo máme mieru. Aj na odmeranie HDP ekonómovia vypracovali metodiku. Žiaľ, meter na vedu dosiaľ nebol vynájdený.
Kto je dobrý a kto zlý
Diskutovalo sa o tom u nás už aj v rokoch 1975 -- 1977. Kto je vo vede trpaslíkom a kto obrom? Nie je to problém nášho storočia. V rokoch 1537 až 1619 pôsobil na univerzite v Padove Hieronymus Fabricius, ktorý sa vo svojej dobe preslávil prácami z porovnávacej anatómie. Dnes to už vedia iba zasvätení odborníci. Meno jeho žiaka, ktorého práve on primal na prácu a ktorý sa preslávil štúdiom krvného obehu, je známe takmer všeobecne. Je to Wiliam Harvey.
V roku 1969 jeden švédsky časopis ponúkol svojim čitateľom "spoločenskú hru" pod názvom Nobelovská ruleta. Návod na ňu je asi takýto: Nakreslite si kruh, rozdeľte ho na 36 políčok, do každého vpíšte podľa vlastného uváženia meno vhodného kandidáta, položte žetóny a kruh roztočte. Keď sa zastaví, môžete porovnať, do akej miery sa zhodujete s porotou, ktorá v týchto chvíľach rozhoduje o tohtoročných Nobelových cenách.
Z hľadiska počtu to bolo ľahké. Bolo iba 36 mien. V roku 1971 prehlásil Eric Rudberg, ktorý v tom čase predsedal už 8 rokov výboru pre udeľovanie Nobelových cien za fyziku, že on dostáva ročne návrh asi 1 000 vedcov. Alebo prečo za literatúru nedostal Nobelovu cenu Lev Tolstoj a ani Švéd Strindberg? Shaw cenu prijal, ale peniaze venoval na preklad švédskych autorov do angličtiny, menovite Strindberga. Koľko sa negatívne popísalo o tom, prečo vôbec Winston Churchill dostal Nobelovu cenu za literatúru.
Boj o Nobelovku
Hneď sa teda môžeme spýtať: Ktorý vedecký čin je veľký? V literatúre nachádzame aj príklad klasickej krivdy. Traja Američania -- Feynman, Schwinger a Dyson -- pracovali na rovnakých problémoch kvantovej elektrodynamiky, pričom spolupracovali s japonským vedcom Tomonagom. V roku 1965 získali Nobelovu cenu. Aby bola dodržaná regula, vynechali Dysona, aj napriek tomu, že bol navrhnutý rovnakým počtom autorít ako tí ostatní. Výbor pre udeľovanie Nobelových cien však otvorene priznáva, že je obťažné sa vyrovnať s hodnotením vedeckej práce.
Podľa počtu laureátov Nobelovej ceny sa meria výkonnosť daného odboru vedy. Opäť sa vie, že Eric Rudberg v interview o zákulisí Nobelových cien musel vyvracať podozrenie zo zaujatosti Švédov voči Francúzom. V roku 1968 vyšiel v americkom časopise Scientific American veľmi kritický článok o absurdnostiach, ktorých sú schopní sa dopúšťať aj seriózne vedecké inštitúcie a vysoké školy, len aby zvíťazili nad ostatnými v počte "svojich" laureátov.
Ten žije, kto publikuje
O tomto probléme sa dá písať ešte širšie a hlbšie. Vieme o hesle "publish or perish" -- publikuj alebo zahyň. Americkí sociológovia urobili pokus o konštrukciu "objektívneho kritéria" efektívnosti vedeckej práce. Objektom prieskumu bola publikačná činnosť 120 univerzitných fyzikov. Výsledky boli biedne. Urobili to aj vo Francúzsku. Kritériom efektivity bol počet publikácií a ich citovanosť vo vedeckej tlači. Ostro sa to sledovalo. Úspech sa rovnal v podstate nule.
My sa s týmito problémami trápime teraz. Nie celkom nás zaujíma podstata kvality. Sám som najskôr študoval v zahraničí a potom aj prednášal a mal študijné pobyty. Prednášal som v Anglicku, Taliansku, Nemecku, Kanade a v USA. Môžem porovnávať a iba potvrdzujem, že doktorandi na mojej fakulte v Bratislave sú aspoň takí dobrí, ako v spomenutých krajinách. Aj americkí vedci majú tendenciu radšej citovať vedcov zo svojej krajiny. A zistil som, že počet publikácií nemá nič spoločného s hodnotou vedeckej práce a s hodnotou odovzdaných vedomostí svojim poslucháčom. Citácie sú pre mňa "formálna plodnosť". Pre mňa je naozaj dôležitá atmosféra nabitá vedou na katedre či inom vedeckom pracovisku. Vedia to tí, čo tú vedu robia.
A okrem toho, čo je z vedy, keď plody jej práce sú pod zemou? V júli 2007 sa na kongrese stretlo viac ako 2 200 ekonometrov z Európy a aj ostatného sveta. Plody ich práce nevyužíva ani EÚ a iba málo tvorcov hospodárskej politiky v jednotlivých krajinách Európy. Treba hodnotiť aj ich. Od diplomu je ešte ďaleko k uplatneniu, zvlášť, ak odbornosť "A" sedí na mieste určenom pre odbornosť "B". Vychovať umelca nie je o nič ľahšie ako vychovať vedca. Bodovaním nebojujme za sebazničenie.
Profesor Jaroslav Husárj e profesorom na Ekonomickej univerzity v Bratislave.