Súčasťou pripomínania si 15 rokov samostatného Slovenska na stránkach Hospodárskych novín bude aj seriál textov viacerých priamych účastníkov rozdeľovania Česko-Slovenska v roku 1992. Priestor sme ponúkli osobnostiam z rozličných sfér politického aj nepolitického života. Prvým viceguvernérom založenej Národnej banky Slovenska bol od 1. januára 1993 Marián Tkáč.
Pri 15. výročí samostatnosti je asi vhodná príležitosť odpovedať na otázku, ktorá možno naďalej trápi tých, ktorí si mysleli a myslia, že v jednom štáte s Čechmi by nám bolo lepšie. Prečo lepšie, aby sme si "hoveli" popri nich? Nie, nejdem tu riešiť problém citový: lebo veď ktorý už len rozvod ľudí netrápi, ale kladiem inú otázku: naozaj by nám bolo ekonomicky lepšie?
Mnohí si už vtedy mysleli i hovorili, že ak sa "odtrhneme", budeme na tom veľmi zle, boli aj takí (Jozef Bakšay), ktorí strašili trojnásobne horšou menou. A ono je to inak, pokúsim sa preto čisto pragmaticky začať slovami talianskeho historika Sergia Romana, ktorý v knihe Dějiny Evropy (české vydanie 2005) tvrdí, že onedlho po novembri 1989 "väčšina Slovákov začala volať po odtrhnutí od Česka a vytvorení samostatného štátu", a chcem namiesto neho odpovedať na otázku, či mala alebo nemala oná "väčšina Slovákov" dôvod na ono "volanie" a či to boli aj ekonomické dôvody.
Každý za svoje už pred 89?
Tvorba finančných zdrojov tak, ako ju vykazovalo účtovníctvo vo federálnom Československu, bola predovšetkým neprehľadná: poznali sme zdroje federálne a republikové a v územnom priereze ešte slovenské a české. Medzi rokmi 1971 - 1987 vzrástli príjmy federácie o 76 percent, zatiaľ čo príjmy republík len o 49 percent a, naopak, výdavky federácie stúpli len o 38 percent, zatiaľ čo republík až o 80 percent, a tak sa federálne príjmy prerozdeľovali. V územnom priereze viac rástli príjmy české ako slovenské, zatiaľ čo pri ich rozdeľovaní sa dodržiaval princíp počtu obyvateľstva 2 : 1. To bol asi dôvod, prečo sa česká strana začala dožadovať vyvodenia dôsledkov zo záverov XVI. zjazdu KSČ z apríla 1981, podľa ktorých "úloha prekonať historicky existujúce rozdiely v podmienkach hospodárskeho, politického a kultúrneho života našich národov bola splnená". Ktovie, či si Česi uvedomili, že požiadavkou, aby každý žil za svoje, už vtedy nastolili tému konfederácie, lebo "každý za svoje" je princíp konfederácie.
V roku 1985 žila na Slovensku tretina obyvateľstva štátu a jeho podiel na celoštátnych makroekonomických ukazovateľoch dosahoval 29 - 32 percent, v prepočte na jedného obyvateľa to bolo iba 85 - 98 percent úrovne Česka. Už v r. 1967 kritizoval Dubček tzv. viazankový efekt: aj rýchlejšie prírastky na Slovensku pri menšej základni viedli k rastu absolútnych rozdielov medzi Českom a Slovenskom (hoci práve to ho vynieslo na čelo KSČ, akosi sa to nevie). Česi v r. 1988 docielili, že v päťročnom pláne, ktorý sa mal začať v r. 1991, získajú vyšší podiel na celoštátnych investíciách, väčšmi sa budú posilňovať ich stavebné kapacity Slovákmi a na základe "objektivizácie východiskovej základne" presunie sa k nim do r. 1995 14 mld. korún odpisov zo slovenských podnikov. Pre nás, našťastie, po novembri 1989 celý tento rozbehnutý obludný projekt zamrzol. Nemali sme tí, ktorí sme to vedeli, dôvod žiadať inakšie štátoprávne postavenie?
Mýty a fakty o doplácaní
Dodnes značnú časť našej populácie trápi podvedomý "nezlomný fakt" o doplácaní na Slovensko, čo mnohým zvyšuje egoisticky podfarbenú mieru nostalgie za "starou dobrou federáciou". Ako to však bolo naozaj? Vykazovaná miera rentability a nadväzne nedostatok finančných zdrojov na Slovensku a jeho dopĺňanie "peňazovodmi" z Prahy, bolo zapríčinené predovšetkým deformovanými cenami, ktoré neurčoval trh, ale byrokrati na Vinohradoch v Prahe (sídlo Federálneho cenového úradu). Celkom logicky, ak ceny, za ktoré podnik predával tovar, boli nižšie ako súhrn cien vstupov do výroby, vykázal takýto podnik "plánovanú stratu" a práve k takémuto stavu viedli opakované komplexné prestavby cien, ktoré nielenže robili neprehľadnými číselné rady, ale "pracovali" aj proti efektívnosti slovenského hospodárstva. Napríklad k 1. januáru 1977 priniesla cenová prestavba výrazné zníženie miery zisku v slovenskej ekonomike, čo bol dôvod zvýšenia dotácií z federácie medziročne z 58,3 na 64,3 percenta. Podobne to bolo aj k 1. januáru 1981: dotácie vzrástli z 58,4 na 64,9 percenta. Po takýchto prestavbách na Slovensku viac ako 50 priemyselných podnikov plnilo plán a vykazovalo stratu. Hliník zo Žiaru nad Hronom sa do Česka predával za 60 - 80 percent vtedajšej vývoznej ceny, nikel z huty v Seredi za 70 percent svetových cien, rovnako valcované plechy. Cenové opatrenia viedli teda k prečerpávaniu peňazí zo Slovenska do Česka a k ich následnému vracaniu v podobe "transferov" a "doplácania".
Pri cenových boli tu aj rozpočtové deformácie. Najväčšiu z nich spôsoboval systém platenia daní, ktorý nerešpektoval umiestnenie podniku a jeho závodov na území republík, ale len sídlo podniku, čo v 85 percent prípadov bolo v Česku. To všetko znamenalo, že účtovne sa na Slovensko presúvalo z federálnych zdrojov relatívne viac ako v prospech Česka, a tá suma, vo vzťahu k podielu obyvateľstva, sa dala vyčísliť ročne na 8 - 13 mld. Kčs. Na deformácie v ekonomických a štatistických ukazovateľoch sa nehľadelo, novinár Karel Kříž 1. októbra 1990 v Lidových novinách v článku Řekněme to nahlas napísal: "Každú hodinu, dňom i nocou, prúdi z Čiech a Moravy na Slovensko temer milión korún, denne 20 miliónov."
Definitívnu odpoveď na "doplácanie" Česka na Slovensko dalo klíringové zúčtovanie medzi Slovenskom a Českom od 1. januára 1993 do 1. októbra 1995, keď na základe pre ňu nepriaznivého vývoja navrhla česká strana ukončiť klíringové zúčtovanie a nahradiť ho bežným. Platby za služby a tovary prebiehali z jednej strany na druhú prepočtom cez zúčtovateľné ECU. Slovensko a Česko si navzájom poskytovali úver až do výšky 130 mil. ECU a mesačne si uhrádzali sumy, ktoré túto hranicu prekročili, vo voľne zameniteľnej mene. Klíringová špička 1,116 mld. ECU za r. 1993 - 1995 v prospech Slovenska pri priemernom kurze 40,00 SKK znamená, že česká strana v prospech Slovenska zaplatila 44,6 mld. korún, pričom Slovensko Česku v rovnakom čase 3,4 mld. korún. Rozdiel - 41,2 mld. SKK v prospech Slovenska - znamená, že priemerné ročné saldo klíringového zúčtovania bolo 13,7 mld. korún presunu zdrojov z Česka na Slovensko, čo bola identická suma ako vyčísľovaný presun zdrojov z Česka na Slovensko v časoch federácie. Zrejme toľko peňazí z Česka skutočne každoročne prichádzalo na Slovensko, akurát že predtým, v časoch federácie, sa tomuto presunu, bez akéhokoľvek pokusu o objektívne posúdenie súvislostí, hovorilo "doplácanie". Také sú overiteľné fakty.
Rozdelenie malo ekonomické dôvody
Rozdelenie Československa nebolo o neláske ľudí, ani o neláske ekonómov, malo však ekonomické dôvody a jedným z nich bola aj ekonomická reforma od 1. januára 1991, keď sme mačke chceli odseknúť chvost naraz a nie postupne (aká je to však mačka bez chvosta?). Táto reforma mala horšie dôsledky na Slovensku, viedla tu k ťažkej hospodárskej kríze: poklesla priemyselná produkcia z 276,1 mld. v r. 1989 na 186,9 mld. Kčs v r. 1993, hrubý domáci produkt sa znížil na 4 percentá, reálne mzdy dosahovali v r. 1993 iba 72,8 percenta stavu z r. 1989 a prudká inflácia znehodnotila úspory obyvateľstva. Na konci r. 1991 bola miera nezamestnanosti na Slovensku 11,8 percenta, zatiaľ čo v Česku len 4,1 percenta. Slovenská verejnosť veľmi citlivo prijala rozhodnutie federálnej vlády ("Havlovo rozhodnutie") o urýchlenej konverzii zbrojárskych podnikov, dotýkajúcej sa v rozhodujúcej miere slovenských fabrík na výrobu tankov a iných zbraní, čím na Slovensku zaniklo okolo 70-tisíc pracovných miest. V ich práci však úspešne pokračovali české zbrojovky, je zarážajúce, že tie isté tanky začali vyrábať v Česku a v máji 1994 prišiel ich do Prahy kupovať čílsky generál Augusto Pinochet.
Sergio Romano Slovákov nepozná, inak by vedel, že sa báli "hroziacej" zvrchovanosti, niektorí maľovali osobitné hviezdičky a stoličky v Európe až "potom" - kedy však? Ján Čarnogurský, ktorý mohol prirodzený proces slovenského osamostatňovania sa viesť, sa dnes prirovnáva k lyžiarovi Tonymu Sailerovi, ktorý telom míňal najbližšiu bránku a rozmýšľal už o nasledujúcej. Zdá sa však, že náš bývalý politik míňal prvú bránku ako Sailer, no rozmýšľal až o tretej v poradí, tú druhú zväčša zrážal. Mohlo vôbec Slovensko vstúpiť do Európskej únie tak, ako to videl predseda KDH - "samostatne" ako súčasť Československa? Mohol napríklad v máji 2004 historický Zemplín vyhlásiť, že chce "vlastnú hviezdičku", aj keď neviedol vyčerpávajúce prístupové rokovania?
Samostatnosť sme potrebovali
Sergio Romano nevie, že "väčšina Slovákov" sa beznádejne bála a podaktorým nestačilo, že tesne pred voľbami pápež Ján Pavol II. kľakol na vajnorskom letisku (paradoxne na Čarnogurského plášť) a pobozkal slovenskú zem, čím ju uznal za zvrchovanú so slovami: "Slováci, nebojte sa!" Asi ani netuší, ako biedne sme boli na samostatnosť "pripravení". Spomínate si, že keď 2. marca 1992 prerokovala scenár rozdelenia štátu česká vláda, aby pripravila opatrenia, ktoré bolo treba urobiť, a mnohé z nich už v tom čase aj robila, podpredseda vtedajšej slovenskej vlády Anton Vavro pripravil dokument, ktorý sa pokúšal vyčísliť "katastrofické" dôsledky rozdelenia štátu, len aby mu zabránil?
Príprava na nové štátoprávne pomery absentovala, no na jeseň 1992 sme úspešne finišovali, podarilo sa nám zriadiť inštitúcie, ktoré Slovensku dovtedy chýbali: napríklad aj centrálnu banku vrátane novej meny a vlastnej menovej politiky, čo boli rozhodujúce udalosti pre hospodársku úspešnosť nového štátu. A to nebola na rozdiel od Česka iba výmena cedule na priečelí budovy, kde navyše nemuseli - a to v protiklade s dohodnutými princípmi - ani len vymieňať starú česko-slovenskú zástavu s modrým (pôvodne slovenským klinom) za novú.
Napriek tomu, samostatnosť sme potrebovali a neuškodila nám. Už 15 rokov máme štát, ktorý podaktorí nechceli, ale viacerí aj z nich napokon prispeli k jeho dnešnej prosperite. My, ktorí sme ho chceli, kráčali sme vtedy, ale často aj dnes, proti vetru, do chrbtov nám však vial aj svojsky definovaný záujem Čechov. Tí si od rozchodu s nami sľubovali rýchlejšiu transformáciu ekonomiky, nepohodlný im bol aj medzinárodný spor s Maďarskom, ktoré odmietlo dokončiť Vodné dielo Gabčíkovo - Nagymaros, a tak ďalej. Náš spoločný úspech (teda tých, čo "chceli", aj tých, čo "nechceli") je v tom, že napokon sme do Európy vstúpili naraz s Čechmi a s eurami budeme možno platiť skôr ako oni a aj ostatní naši susedia - aj keď moja mama sa modlí, aby nám Pánboh "viac času dopriať ráčil".
CV - Marián Tkáč (1949), od 19. 1. 1990 do 30. 6. 1992 námestník ministra financií SR, viceguvernér Štátnej banky československej pre Slovenskú republiku od 22. októbra 1992 - 31. decembra 1992, viceguvernér Národnej banky Slovenska od 1. januára 1993 do 11. apríla 1994. Ako viceguvernér ŠBČS bol ideovým autorom platných slovenských bankoviek a mincí. Od roku 2005 vedúci archívu NBS.