Ak sa dajú nedávne dejiny považovať za návod, nemožno Tibeťanom zazlievať ich hnev súvisiaci s vlastnou prítomnosťou, ani pesimizmus pokiaľ ide o ich budúcnosť. Od čias, čo Čína poslala svoje ozbrojené jednotky do (v tom čase autonómneho) Tibetu, už uplynulo polstoročie. Nasledovala politika založená na represáliách a brutalite. V roku 1959 opustil svoju vlasť 14. dalajláma a odvtedy sa do nej nevrátil. Nie je ani nádej, že by tak v dohľadnom čase urobil.
Odpoveď na tibetskú otázku nájdeme však v Číne samotnej. Jej súčasťou sú oblasti, ktoré majú vlastný hospodársky, politický i kultúrny systém. Jedným z nich je Hongkong, ďalším Macao. Obe tieto územia majú dynamickú ekonomiku a na zabezpečenie ich prosperity a pluralistických tradícií vytvoril Teng Siao-Ping koncepciu "dvoch systémov v jednej krajine". Je dokonca možné, že ostrov Taiwan sa rozhodne pripojiť k pevninskej Číne, za predpokladu, že bude zabezpečený jeho voľný trh a demokracia. Keď Číňania chcú, vedia byť veľmi pragmatickí a v rámci Číny už raz zavedené a praktizované autonómie treba teraz uplatniť len voči Tibetu.
Čudujeme sa, prečo sa Tibet nepridal k Hongkongu a Macau ako tretia zvláštna administratívna oblasť. A okrem iného, kauza tibetského ľudu je stále pretrvávajúcim boľavým miestom Pekingu, vyvolávajúcim všeobecné protestné hnutie. Odpoveďou je, že Čína nikdy nepovažovala takýto krok za potrebný. Útlak je síce tupý nástroj, ale práve taký sa, podľa názoru Číny, v prípade Tibetu dostatočne dobre osvedčil.
Súčasťou čínskej stratégie je správať sa k dalajlámovi ako k nežiaducej osobe (persona non grata) v nádeji, že jeho ľud naňho zabudne. Ďalším aspektom tejto politiky bolo vyvolať masovú migráciu viac ako siedmich miliónov Han-Číňanov (čínski prisťahovalci do Tibetu) a zmeniť demografické zloženie obyvateľstva na jeho území. V roku 1951 neboli v tejto provincii žiadni Han-Číňania a teraz sú väčšinovou populáciou. Štát dostaval 710 míľ dlhú železničnú trať spájajúcu hlavné mesto Tibetu Lhasu s Pekingom. To len posilní čínske zovretie.
Čína musí teraz pripustiť, že takáto politika zlyhala a nebude fungovať ani v budúcnosti. Vôbec nie marginalizovaný 14. dalajláma sa stal ázijským Nelsonom Mandelom, oslavovaným po celom svete nielen ako líder svojho národa, ale i ako symbol slobody. S nástupom mobilných telefónov a internetu je pre Čínu čoraz ťažšie nepriedušne uzatvoriť Tibet pred okolitým svetom. Peking si môže vybrať medzi útlakom alebo politickou a kultúrnou reformou. Ak sa rozhodne pre útlak, zaplatí vysokú cenu a problém bude pretrvávať.
Zostáva reforma. Zdanlivo by nemalo byť pre Číňanov ťažké akceptovať autonómny, samosprávny Tibet. Je jasné, že dalajláma nepožaduje nezávislosť. A hoci je to pre niektorých jeho stúpencov sklamaním, prevažná časť Tibeťanov by privítala, ak by im bola znova povolená samospráva. Takýto krok by takisto výrazne posilnil prestíž Číny vo svete. Postup Číny sa vo veľkej miere hodnotí ako postup koloniálnej ríše a zmiernením svojho prístupu v Tibete by pomohla zredukovať úzkosť pociťovanú v súvislosti s vývojom tejto krajiny ako veľmoci.
Momentálne majú Číňania v úmysle niesť olympijskú pochodeň tibetským územím na jej ceste z Grécka do Pekingu. Za súčasných okolností by to bolo priam zvrhlosťou a zradou olympijských ideí. Avšak seriózna ponuka dialógu s dalajlámom by bola v tejto situácii oveľa povzbudivejšia. Náhradou za to by sa Tibet vzdal násilia a nárokov na nezávislosť. Z nových vzťahov by mali Tibeťania nielen radosť, priniesli by i uvoľnenie zhubnej politickej atmosféry, ktorá inak poznamená olympijské hry v Pekingu.
Treba rozmýšľať realisticky. Ak bude mať Čína obavy z odtrhnutia Tibetu, násilne udrie. V takom prípade bude Peking pokračovať vo svojej represívnej politike a stane sa terčom všeobecného odsúdenia, až kým samotná Čína bezvýhradne neprijme demokratickú reformu.
Až do tohto momentu je pre čínsku provinciu Tibet najlepším riešením priznanie kultúrnych slobôd a vysokého stupňa politickej autonómie. Nešlo by o nič viac než o to, z čoho sa momentálne teší Hongkong a Macao. Bolo by to čínske riešenie čínskeho problému.
Sir Malcom Rifkind, minister obrany a minister zahraničia vo vládach Johna Majora