Podivné predstavy pospolité

Jeden deň počuješ v rádiu, že neznámy vodič prudko otvoril dvere žigulíka počas jazdy, čím zrazil do jarku cyklistu. Zastavil, nie aby mu pomohol, ale aby ho obral o peňaženku. Na druhý deň si otvoríš spravodajstvo agentúry a dočítaš sa, že priamo pred kostolom sedemdesiatdvaročná babka olúpila ešte staršiu ženu o prsteň. Násilie v spoločnosti narastá, namočení sme v tom všetci, lebo všetci sa mu podvoľujeme. Lebo násilníkom nie je len ten neznámy vodič, nielen tá babka a nielen ten, kto hodil delobuch do sídla nejakej strany, zamoril plynom poštu. Násilie sa dá páchať -- a na Slovensku sa pácha čoraz väčšmi -- aj bez použitia fyzickej sily. Prevaha, akákoľvek, sa zneužíva v obchode, ale aj na pracoviskách. Násilie sa začína už tým, ak mladý vrcholný manažér nedá vo dverách prednosť žene, lebo "...čože je už ona? Obyčajná zamestnankyňa!" Násilie pokračuje čašníkom, ktorý ponúka predražené jedlá a nápoje, lebo široko-ďaleko nedostanete lacnejšie, alebo vôbec žiadne. Násilie sa skrýva za rodičovskú lásku, keď rodičia dovolia neplnoletému aktivity, ktoré by mali zvažovať aj u formálne dospelej ratolesti. Ak to kritizuješ, celý národ pospolitý unisono kričí, vraj čo, veď je demokracia a vládne právo. Naše právo naozaj tak vyzerá, nepostihuje podstatu činu a opiera sa o barly spôsobenej škody. Ale demokracia, tá tak nevyzerá. Podstatou demokracie totiž je absolútna a vedomá disciplína jednotlivca vo vzťahu k spoločnosti. Čo tak začať ju šíriť? Doma i v robote? To by sme sa narobili!