Výkrik Nicolasa Sarkozyho (Vráťte nám naše automobilky!) sa mu obratom vrátil a európska ozvena ho poriadne "preplieskala". Aj v jeho prípade platí, že keď má niekto hlavu od pýchy v oblakoch, tak si nevidí pod nohy a zakopne. V prípade francúzskeho prezidenta kameňom úrazu sa stalo jeho nepremyslené vztýčenie vlajky ekonomického nacionalizmu za zvukov hymny protekcionizmu nad Európskou úniou. Prezident takej krajiny, ako je Francúzsko, by si to naozaj mohol odpustiť. Jediným vysvetlením je to, že mu populistická polievočka parádne zachutila. No kvôli spravodlivosti treba povedať, že Sarkozy sa "iba" pripojil k svojmu transatlantickému bratovi Barackovi Obamovi. Obidvaja muži majú viacero vecí spoločných - radi sa kúpu vo voličskom obdive, obidvaja radi ostentatívne broja proti xenofóbii, rodovej a rasovej neznášanlivosti. Ale keď príde na biznis a vrecká ich voličov, tak to už je niečo iné... Keby protekcionizmus forsírovali malé krajiny (ekonomicky i rozlohou a veľké pocitom menejcennosti), tak sa nebudeme až tak čudovať. Ale Amerika a Francúzsko? Áno obidve s tým už majú svoje skúsenosti, Spojené štáty na úsvite svojej nezávislosti si užili blokádu od svojej koloniálnej matky Veľkej Británie. Cisár Napolenon sa pre zmenu pokúsil zraziť na kolená hrdú Britániu. Briti veľmi trpeli kontinentálnou blokádou obchodných liniek, naostatok to vydržali a Napoleon skončil tak ako skončil - nahnevaná Európa sa proti nemu spojila a prišlo Waterloo.
No je dobré, že obidvaja rýchlo dešifrovali gestá rozumných ekonómov, ktorí si ťukali na čelá, a preparkovali z populistických tribún do realistických boxov. Zase ale treba priznať, že od Obamu a Sarkozyho, ľudí ich formátu (životné peripetie a vzdelanie) a politického postavenia (na čele akých štátov stoja a s akou obrovskou podporou ich zvolili) oprávnene očakávame, že dokážu svoje verbálne prehrešky a chybné činy zobrať naspäť a zreparovať. Stalo sa to aj v prípade šéfa Bieleho domu, stalo sa to aj v prípade nájomníka Elyzejského paláca. Lenže rýchlejšie rečnenie než premýšľanie otvorilo knihu ekonomických hororov, z Pandorinej skrinky vyletelo znova zlo ekonomického nacionalizmu.
Pri všetkej úcte k nim, ale keď sa na hodinách dejepisu a na univerzitných prednáškach preberalo medzivojnové obdobie, hlavne nástup korporátneho štátu v Mussoliniho Taliansku, Hitlerovho národného socializmu v Nemecku, a predovšetkým nešťastná reakcia vlády USA na krach burzy v roku 1929 (Smoot-Hawley Tariff Act), tak asi blicovali a látku sa nedoučili. Na tom, ako rýchlo obidvaja stiahli zástavy ekonomického nacionalizmu, sa ale preukázala blahodarnosť globalizácie - kritika bola rýchla, zdrvujúca, masívna. Mimoriadny summit EÚ v marci a následná aprílová návšteva Baracka Obamu Bruselu by mali naveky pochovať zombie ekonomických nacionalizmov.