Pri sledovaní priebehu pouličných demonštrácií v Európe, USA, Austrálii a v Ázii proti potlačovaniu ľudských práv v Tibete musela i pasívnemu konzumentovi mediálneho spravodajstva zísť na um otázka: "Kde sa tam všade nabralo toľko a tak dobre organizovaných čínskych protidemonštrantov?"
Prekvapení ostali minulý mesiac Austrálčania, keď v televíznych reportážach z behu olympijskej štafety v hlavnom meste Canberre videli záplavu červených transparentov a čínskych vlajok. Nadšene mávajúcich Číňanov bolo podľa policajných odhadov najmenej desaťtisíc a proti dvom tisícom protibetských demonštrantov sformovali drvivú presilu. Efektívne, hoci s relatívne menšími počtami účastníkov, prebehli čínske protidemonštrácie aj v iných krajinách Ázie a v americkom San Franciscu.
Akcieschopnosť davov tzv. patriotických Číňanov vychádzajúcich na ulice svetových metropol prejavovala vzostupnú krivku. Zo začiatku sa v Paríži a Londýne nechali čínski olympijskí organizátori fakľovej pochodne zaskočiť hlúčikmi protibetských demonštrantov, ktorí strhli na seba pozornosť médií.
Žiadalo si to sofistikovanejší prístup. Výsledok nenechal na seba dlho čakať. S pribúdaním pročínskych divákov lemujúcich ulice pozdĺž trasy štafety mocnela ich symbolika. Obhajoba Tibeťanov prestala byť jednohlasná a dostávala hlučnejšiu oponentúru.
Pročínski demonštranti vniesli do propagandistickej vojny o Tibet ofenzívnu vlnu argumentov Pekingu. A neboli vždy zavádzajúce. Umne využívali faktografické chybičky v západných médiách a raz dokonca nedomyslené zostrihové edičné zásahy v televízii CNN. Ostro sa zahryzli do výrokov komentátora CNN Jacka Cafferyho, keď označil čínsky tovar za brak a čínskych predstaviteľov za (vo voľnom preklade) bandu gaunerov.
Medzitým postihlo Čínu silné zemetrasenie so sériou následných otrasov. Desiatky tisíc obetí a zruinované mestá vyvolávajú vo svete súcit s utrpením krajiny, ktorá na prejav národného smútku pristrihla krídla veľkoleposti olympijskej štafety. Adresovať komunistickému režimu v Pekingu výčitky ľudskoprávneho rázu vyznieva v terajších krušných chvíľach ako politicky nekorektné.
Vyvolá však ohľaduplnosť mlčanie voči množiacim sa prejavom čínskeho nacionalizmu vo svete? Jeho nositeľmi sa stali skupiny čínskych študentov, národnostných spolkov, kultúrnych zväzov a navonok neorganizovaných prisťahovalcov.
Japonsko a Austrália zistili zapojenie čínskych diplomatických misií do organizovania a prepravy čínskych demonštrantov. Spolky zahraničných Číňanov sa cez internet radia o spoločných postupoch a pohotovo konajú. Mnohé západné štáty zaznamenali dôkazy o synchronizovaní internetových tlakoch Číňanov v podobe masových prejavov pročínskych postojov. Bývajú adresované ako upozornenia západným médiám i ako výstrahy jednotlivým nositeľom protibetských názorov.
Kanonády verbálnych útokov prichádzajú internetom čoraz častejšie priamo z Číny. Tamojšia vláda zjavne uvoľňuje občanom spektrum využívania internetu a zároveň usmerňuje ich prejavy želateľným smerom. Tzv. občania na sieti (netizens) sa smú vybúriť smerom von -- voči mentorskému a pokryteckému Západu.
Číňania sa tak pod taktovkou režimu v Pekingu postupne zbližujú s krajanmi v zahraničí. Jednotiacou platformou pre obe zložky sa stáva vlastenectvo, ktoré dáva zabudnúť na predchádzajúce bariéry a krivdy.
Tibetská kríza poslúžila čínskemu režimu na vyskúšanie súbežnosti celosvetového využívania Číňanov v zahraničí na lobovanie v prípade tamojšej verejnosti, médií, investorov a vlád. Ak Peking vyhodnotí po skončení OH svoj nový nástroj -- globálne koordinovaný nacionalizmus -- ako vhodný a bezpečný, zaradí ho asi do svojho stáleho inštrumentária pre pôsobenie vo svete.
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN
StoryEditor