Jednou z hlavných podmienok na zavedenie eura je aj priaznivá fiškálna pozícia, ktorá je vyjadrená pomerom vládneho dlhu, resp. rozpočtového deficitu k HDP. Dozor nad dodržiavaním týchto dvoch ukazovateľov je upravený v Pakte stability a rastu. Pakt má byť garanciou, aby nezodpovedná rozpočtová politika niektorého z členských krajín eurozóny neohrozila stabilitu ekonomík celého menového priestoru.
V období po zavedení spoločnej meny v roku 1999 sme boli často svedkami porušovania pravidiel paktu. Porušovateľov hornej hranice prípustného deficitu bolo viac: Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Portugalsko, Taliansko, Grécko a Veľká Británia. Pakt stability a rastu je záväzný aj pre nečlenov eurozóny, ale nie sú stanovené sankcie na jeho vymožiteľnosť. Väčšina uvedených krajín beztrestne porušovala dohodnuté zásady niekoľko za sebou nasledujúcich rokov. V prípade Portugalska bola korekčná procedúra iniciovaná v zmysle platných dohôd, avšak v nasledujúcom roku bol deficit znížený na prijateľnú úroveň.
V prípade kritéria verejného dlhu sme taktiež zaznamenávali jeho pravidelné porušovanie. Len minulý rok viac ako polovica krajín eurozóny prekračovala maximálne prípustné hodnoty. Pravdepodobne najkurióznejší ostáva príklad Grécka, ktoré porušuje pakt nepretržite, už od roku 1997. Tieto fakty boli zverejnené až po zavedení jednotnej meny, a to v roku 2004, keď sa v Grécku vymenila vláda. Nový kabinet odhalil predchádzajúce nepresné merania deficitu verejných rozpočtov. Bez štatistického podvodu by Grécko ešte aj dnes používalo drachmu. Naopak, nesplnenie kritéria inflácie o 0,1 percenta v prípade Litvy a následné zamietnutie zaviesť euro v tejto krajine predstavuje až príliš striktné dodržiavanie pravidiel zo strany Európskej komisie.
Z uvedených príkladov je zrejmé, že prijatie eura v ktorejkoľvek krajine bolo a predovšetkým stále ostáva politickým rozhodnutím. Pred pár rokmi sa mohlo zdať, že zavedenie spoločnej meny vychádza výsostne z ekonomických parametrov v zmysle -- "splníš stanovené podmienky, môžeš byť v euroklube".
Dnes môžeme bilancovať relatívne krátku, ale pestrú históriu plnenia maastrichtských kritérií. Maastrichtské kritériá, ktorých súčasťou je aj Pakt stability a rastu, mali pôvodne predstavovať aspoň predbežnú aj keď iba čiastočnú záruku stability spoločnej meny. Sankcie, ktorých uvalenie malo byť výstrahou a zárukou striedmej fiškálnej politiky jednotlivých členských krajín EÚ, neboli nikdy reálne uplatňované. Pri procedúre nadmerného deficitu absentujú striktné pravidlá, jej postupy nie sú ani po jeho reforme záväzné a automatické -- naopak, podliehajú subjektívnemu rozhodovaniu jednotlivých politických grémií.
Brusel ani takmer po desiatich rokoch od zavedenia eura nevie, čo je súčasťou okruhu verejných financií a rozhodnutie Eurostatu o korekcii makroekonomických údajov Slovenska bolo zverejnené minútu pred dvanástou, ak nie neskôr! Stále platí, že zavedenie eura nie je súťažou. Ak však nie sú stanovené pravidlá hry, nemôže byť tento proces ani transparentný a ani dôveryhodný. Pravidlá hry sa nedajú meniť v strede rozohranej partie, a už len diskusia o nich vnáša značnú dávku nedôvery do takého dlhého a komplikovaného procesu, ako je zavedenie spoločnej meny. Najvplyvnejší ekonóm druhej polovice minulého storočia Milton Friedman považoval vznik spoločnej meny za veľký omyl, ktorý spôsobí hospodársku nerovnováhu vo viacerých európskych krajinách. Argumentoval absenciou ekonomickej opodstatnenosti a prevahou politickej krátkozrakosti. Aj keď mu posledné udalosti dávajú za pravdu, ostáva nám len dúfať, že sa mýlil.
Peter Lisý, doktorand Ekonomickej univerzity v Bratislave