Počas debát prezidentských kandidátov americkej Republikánskej strany pred niekoľkými týždňami sa objavilo viacero prekvapení, medzi ktoré patril aj obnovený význam prisťahovalectva. Po neúspechu rozsiahlej imigračnej reformy prezidenta Georgea W. Busha a senátora Edwarda Kennedyho vlani na jar si väčšina pozorovateľov myslela, že celá záležitosť zaspí až do roku 2009, pretože pre demokratov aj republikánov by prípadne mohlo byť osudné, keby sa tejto témy čo i len dotkli. Ako však demokrati zistili v nedávnych diskusiách, a ako aj republikáni pochopili s malou pomocou organizátorov zo CNN, ktorí smerovali svoje otázky k záležitostiam, na ktoré majú silný názor, prisťahovalectvo je téma, ktorú nemožno obísť.
Aj to je jeden z dôvodov, prečo som napísal krátku, ale -- aspoň dúfam -- užitočnú knihu o mexickom prisťahovalectve do Spojených štátov s názvom Ex-Mex: From Migrants to Immigrants (Ex-Mexičania: Od migrantov k imigrantom). S pomocou interných dokumentov mexickej a americkej vlády, množstva rozhovorov a skúmania veľkej časti existujúcej literatúry sa kniha snaží splniť tri ciele.
Po prvé, som chcel v debate o prisťahovalectve dať hlas aj Mexičanom. Tí predstavujú viac ako polovicu celkového prílevu imigrantov do USA -- či už zákonného, alebo nezákonného -- ale uhol pohľadu, ktorý by sa snažil reflektovať ich záujmy a túžby, zatiaľ v americkej diskusii do veľkej miery chýba.
Samozrejme, že moja kniha nemôže byť celomexickým postojom. Hodnotenie z pohľadu minulých, súčasných aj budúcich mexických prisťahovalcov do USA je však nevyhnutnou súčasťou americkej diskusie -- tým skôr, ak si človek uvedomí, že prisťahovalectvo všeobecne nie je výlučnou otázkou americkej domácej politiky.
Prvá zmluva Spojených štátov s inou krajinou o imigrácii bola podpísaná v roku 1907 -- išlo o tzv. džentlmenskú dohodu s Japonskom, pričom USA a Mexiko vyše 20 rokov, od roku 1942 do roku 1964, dohodovali a uplatňovali tzv. program Bracero. Od roku 1965 majú USA stálu imigračnú dohodu aj s krajinou, o ktorej by to väčšina Američanov nepovedala: s Kubou Fidela Castra.
Po druhé, je dôležité zasadiť súčasnú vášnivú diskusiu do historického kontextu. Najdôležitejšou črtou tohto kontextu je skutočnosť, že dnešný faktický prílev Mexičanov do USA nie je oveľa vyšší ako celkový priemer počas trvania programu Bracero: teda približne 400-tisíc ľudí ročne.
Podobne dôležité je pochopenie vývoja americkej legislatívy týkajúcej sa prisťahovalectva do 20. rokov minulého storočia a pochopenie posunov a pokrytectva pri uplatňovaní týchto zákonov. Napríklad imigračné reformy, ktoré v roku 1996 spolu s inými štrukturálnymi trendmi zaviedla Clintonova administratíva, zastavili každoročné pendlovanie Mexičanov do USA a naspäť. Namiesto toho sa Mexičania začali usadzovať v komunitách ďalej od hraníc, čo značne zvýšilo ich počet v USA.
A napokon platí, že úsilie mexickej a americkej vlády, ktoré sa od roku 2001 snažia dosiahnuť v tejto otázke kompromis, nebolo dobre pochopené. Dôverné dokumenty Bushovej a Foxovej administratívy ukazujú, že rozhovory sa dostali ďalej, ako sa v tom čase vedelo. USA a najmä vtedajší minister zahraničia Colin Powell boli podľa neutajeného memoranda adresovaného koncom augusta 2001 Bushovi ochotní zájsť veľmi ďaleko, aby sa v tejto otázke s Mexikom dohodli. Podstata rokovaní sa pritom veľmi neodlišovala od obsahu Bushovej a Kennedyho "veľkej dohody" vytvorenej v roku 2007.
Najlepším vysvetlením významu imigračnej rovnice v dnešných prezidentských kampaniach sú tak zrejme možné volebné údaje. Je pravdepodobné, že v roku 2008 budú Hispánci predstavovať 9 -- 10 percent oprávnených voličov, čo je najvyšší podiel v histórii. Rozhodujúci význam pritom budú mať v štátoch, kde sa miska váh môže vychýliť na obidve strany, ako sú Colorado, Nové Mexiko, Florida alebo Nevada.
Vďaka Bushovej podpore imigračnej reformy sa síce republikánom v rokoch 2000 až 2004 podarilo "uloviť" značné percento hispánskych voličov, avšak dnes sa môže Republikánska vláda vinou svojho tvrdého protiimigračného postoja spoliehať sotva na 20 percent tohto celku -- najmä zásluhou Američanov kubánskeho pôvodu. Pokiaľ teda demokrati prejavia aspoň minimum súcitu, citlivosti a realizmu, môžu vo všeľudovom hlasovaní počítať so sedempercentnou výhodou.
Zároveň by však za to demokrati draho zaplatili v starých priemyselných štátoch, ako sú Pennsylvánia, Ohio a Michigan, kde prílev mexických migrantov, ktorí sa zmenili na imigrantov, vyvoláva vášne. A pretože víťazstvo demokratov bude s najväčšou pravdepodobnosťou závisieť práve od týchto štátov, môže v prezidentských voľbách zvíťaziť ten demokratický kandidát, ktorý dokáže túto kvadratúru kruhu vyriešiť -- prípadne republikán, ktorý tento kruh poruší.
Jorge G. Castańeda, bývalý minister zahraničia Mexika (2000 -- 2003), je svetovo významným profesorom politológie a latinskoamerických štúdií na Newyorskej univerzite.
Copyright: Project Syndicate, 2007.
www.project-syndicate.org