Jeden zo základných Murphyho zákonov hovorí, že ľudia a národy začnú konať podľa zdravého rozumu až potom, keď vyčerpajú všetky ostatné možnosti. Čo platí aj o slovenskom parlamente - a po včerajších vyhláseniach sa dokonca môže zdať, akoby už všetky ostatné možnosti boli vyčerpané.
Prvý náznak politickej racionality sa zjavil v momente, keď predseda vlády Robert Fico naznačil, že o Lisabonskej zmluve by sa mohlo hlasovať aj 31. decembra 2008. Ako by v takejto situácii hlasovali všetky politické strany sa dá odhadnúť takmer so stopercentnou istotou. Jemným zádrhom na takomto scenári je skutočnosť, že schválenie Lisabonskej zmluvy na marcovej alebo aprílovej schôdzi by bolo pre rozhodovanie o vstupe Slovenska do eurozóny viac ako vhodné, aj preto sa Smer-SD bude zrejme vyhýbať tomuto hraničnému variantu.
Na druhej strane - pozitívne spojenie Lisabonskej zmluvy s tlačovým zákonom vzniká až teraz, keď sa zbližujú racionálne sily v SMK a Smere. Riešením nielen pre tieto dve strany politického konfliktu je očakávané stanovisko OBSE. Ak by totiž obe bojujúce strany boli schopné akceptovať OBSE ako rozhodcu či až vyššiu autoritu - a náznaky takéhoto prístupu sú viditeľné - mohli by sa pripomienky tejto organizácie (právo na odpoveď, sankcie za "politickú nenávisť" či sankcie udeľované ministerstvom kultúry an sich) zakomponovať do Maďaričovho návrhu zákona takým spôsobom, že by väčšina klubu SMK mohla za Lisabonskú zmluvu zahlasovať bez obáv zo straty tváre.
StoryEditor