Oprávnenosť Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938, zabratie územia južného Slovenska Maďarskom, bolo z etnického hľadiska úplne nesporné... Bola to "reanexia"... Anexiou bolo zabratie tohto územia Československom v roku 1918 až 1919. Ďalšia anexia už horthyovským kráľovstvom bola opakovanou anexiou, teda reanexiou, ktorá napravila pôvodnú anexiu. Bolo to teda "znovupripojenie, znovunavrátenie -- zákonné, správne a spravodlivé... Takto to vidí a vykladá nie Združenie 96 žúp, ale istý maďarský historik, profesor dvoch budapeštianskych univerzít (L. Eötvösa i Stredoeurópskej univerzity).
Druhou Viedenskou arbitrážou (30. 8. 1940) bolo Maďarsku vrátené severné Sedmohradsko, pričom ako tento historik dodáva, Maďarov tam bolo asi (teda menej ako) 50 percent. Potom nasledovala Vojvodina. Od novembra 1938 do apríla 1941 tak Maďari získali späť (historicky a etnicky oprávnene, podľa tu citovaného historika) takmer polovicu toho, o čo prišli v Trianone. Pritom iba polovica z piatich miliónov staronových maďarských občanov boli Maďari.
Nebolo však relevantné, že druhá polovica "reanektovaných staronových maďarských občanov" toto odčiňovanie trianonských krívd považovala za pošliapanie svojich práv, národných a ľudských. Žiadna politická sila v Maďarsku tvoriacom piate koleso v trojosi Berlín -- Rím -- Tokio, nespochybňovala takúto revíziu, nápravu Trianonskej zmluvy. Aj v tajnom Memorande pre Spojencov (anglo-amerických) z júla 1943, teda vlastne pre aktuálnych vojnových nepriateľov, ku ktorým chcela maďarská vláda preskočiť, sa viazal tento úkon (preskočenie) na to, aby si mohlo Maďarsko podržať aspoň územia reanektované v období rokov 1938 -- 1941 (t. j. zostalo by Maďarsko so 14,5 mil. obyvateľmi).
Ibaže spojenci nepochopili spravodlivosť maďarských túžob. Môžeme z toho vyvodiť, že asi spojenci boli jednou z príčin, že Maďarsko zostalo posledným Hitlerovým satelitom. Rumunsko 23. 8. 1944 preskočilo od nacistov k Sovietom a aj satelitné, tisovské Slovensko o pár dní neskôr začalo s antifašistickým povstaním.
Takto približoval mnoho rokov študentom americkým vysokých škôl maďarské a stredoeurópske dejiny profesor Lásló Kontler. Môžeme si to overiť v monografii Dějiny Maďarska, ktorá vyšla v českom preklade v roku 2001. Autor má renomé seriózneho a umierneného maďarského historika. Ako asi píšu tí neumiernení?
Asi aj jedna z podmienok predbežného prímeria, podpísaného 11. októbra 1944 -- vzdať sa území reanektovaných po roku 1944 -- neumožnila Horthymu stať sa antifašistom. Moc prevzal vodca Šípových krížov Szálasi, ktorý sa stal na pol roka (od októbra 1944 do apríla 1945) aj vodcom národa. Naplnil sen o podunajskom maďarskom impériu, keď teritórium svojho štátu nazval -- územím "Spojených maďarských odvekých krajín". Szálasi priviedol tak Maďarsko k stavu podobnému ako po bitke pri Moháči.
Zodpovedná za tieto škody, straty, obete bola podľa autora iba 2. svetová vojna. Nie aj Maďarsko, jeho vízie, postoje, konania jehovtedajšej politickej elity ako aj časti obyvateľstva. Kontler zaznamenal aj činy maďarských antifašistov. Boli to však jednotlivci. Národné spoločenstvo, pospolitosť ako celok, ktoré neodporovalo, ale súhlasilo a dokonca schvaľovalo potláčanie 2,5 mil. reanektovaných Nemaďarov (Novi Sad, Šurany, Košice, Sedmohradsko) nebolo za nič zodpovedné. Boli to snáď všetko negramotní a nič nevediaci sedliaci?
Rozsiahla migrácia národov, ako ďalej píše autor, ktorá sa po 2. svetovej vojne odohrala v strednej Európe, opäť postihla Maďarsko. Neobyčajne silne a znovu ho vystavila nenávisti národov celej oblasti... Takže tak, za všetko môžu emócie nemaďarských národov. Maďarsko sa opäť stalo obeťou. Nevinnou. A tá si zasluhuje odškodnenie.
To už nenapísal László Kontler, ale predstavitelia SMK na Slovensku. A erudovaný profesor pôsobiaci v rokoch 1985 -- 1995 na amerických univerzitách im k tomu dal aj vedecké historické dobrozdanie. Vraj v ČSR boli po roku 1945 rušené maďarské školy a kultúrne inštitúcie a prezident Beneš vypracoval plán kolektívneho potrestania Maďarov. A tak čitatelia zo Šamorína, z Dunajskej Stredy, Komárna, Rimavskej Soboty a Kráľovského Chlmca s výhľadom na nebotyčné Tatry, ale aj Matru a Fatru, a najmä šíro-šíru uhorskú pustu, to nemôžu kvalifikovať inak ako zločin, asi proti ľudskosti.
Iný Maďar -- s rakúskym rozmerom, Paul Lendvai -- osvetlil tento spôsob uvažovania slovom Délibáb -- fatamorgána či prelud. Je to povahová vlastnosť časti Maďarov, ktorí preceňujú vlastnú veľkosť. Považujú sa za vyvolených medzi národmi a neberú na zreteľ situáciu národov, ktorých kedysi ovládali. Ako sa zdá, tak aj maďarská politická elita na Slovensku sníva svoj délibáb.
Jozef Beňa, vysokoškolský učiteľ